„... Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti zachoval priazeň. Opäť ťa vybudujem, budeš vystavaná, panna izraelská. Znova sa ozdobíš svojimi bubnami, vyjdeš tancovať v kole natešených.“

(Kniha proroka Jeremiáša – kapitola 31, verše 3-4)

Hrajú sa s ohňom, niet na nich ničoho obdivuhodného, vyhlásila Sameera, keď do ich dedinky zablúdili potulní Cigáni a v pestrom oblečení za tmy predvádzali všelijaké divy. Jeden preskakoval druhého, robili saltá vpred i vzad, hltali meče a zapálené fakle, obiehali okolo vatry. A dedinčania, ktorí po dlhom čase zažili zábavu, rozdávali im svoje mince, hoci ich nikdy nemali nazvyš. Malej Sýrčanke síce vo svetle ohňa žiarili očká, tie hlboké studne, vtedy ešte detsky nadšené, zvedavé a roztopašné, no jej matke klesala nálada s každou sekundou, pretože akrobati boli natoľko zaujímaví, až ju v tú noc obrali o všetkých zákazníkov.

S príchodom na ostrov Cyprus Yasamin zistila, že sa ocitla v podobnej skupine ľudí. Nezarábali si len predajom tovaru z iných zemí, ale okrem Kažakovho rozprávania aj vystupovaním pred ľuďmi znudenými jednotvárnym životom, pričom každý z posádky ovládal svoju vlastnú časť predstavenia. Najprv ale celý deň strávili potulkami po meste, keďže zakotvili v larnaskom prístave tesne po východe slnka.

Okrem veľkého trhoviska s rozmanitou ponukou tovaru, kde ochutnali viacero miestnych špecialít (hallumi, syr z ovčieho a kozieho mlieka, zelenohnedú okrovú omáčku či soumadu, sladučký sirup z mandlí, cukru, ružovej vody a výťažku z pomarančových kvetov), obišli viacero kostolov či chrámových stavieb, ktoré svojimi ikonostasmi a orientálnou krásou priam ohurovali cudzincov. Z histórie toho nezistili mnoho, len to, že v súčasnosti Cypru v mene Byzancie vládne Grék Izák Komnenos.

Väčšinu dňa Yasamin strávila po Kažakovom boku, najmä po obede v podobe osmonoha vareného s cibuľou na červenom víne sa od neho vôbec nepohla – pretože sa pred ňou rozhovoril o sebe, o svojom pôvode. Netušila, prečo sa tak rozhodol, no počúvala so zatajeným dychom – hoci to začalo ako nepodstatný žartík, keď sa jej spýtal: „Tak, čo všetko ti o mne prezradil brat Stepan, hmm?“ Neznel vyčítavo ani výsmešne, ale i tak sa Sýrčanka zapýrila.

Bol veľmi teplý deň a ona sa tešila z toho, že v kresťanskom prostredí nemusí nosiť hižáb, lebo by jej pod ním bolo horúco.

„Vieš, lebo ja sám ti môžem prezradiť dačo, čo o mne netuší nik,“ v modrých očiach sa mu tajomne zablyslo, „dačo, čomu možno ani neuveríš.“

„A čo to je?“ dychtivo chcela vedieť.

„Ešte si rozmyslím, či ti to poviem,“ odvetil ľahostajne, načo Yasamin zvesila plecia, preniknutá sklamaním. Radšej nemala dúfať, ale hlavne mu nemala ukazovať, že hlce každé jeho slovo ako vyhladovaný žobrák, že visí pohľadom na jeho perách či celej tvári, že zvuk jeho hlasu je pre ňu melódiou, kvôli ktorej sa každé ráno nadychuje. „Veď len skúšam tvoju trpezlivosť!“ zasmial sa a náhle zastal, podvihnúc jej bradu.

Pri tom dotyku ustrnula, akoby sa zastavil čas, no zároveň krv v jej žilách sa divoko rozprúdila a aj srdce v jej hrudi búšilo čoraz rýchlejšie, vyháňajúc z Yasamininej mysle všetkých zákazníkov a pohľady do ich očí. Vedela, že nesmie poslúchať svoje telo, veď Boh jej dal celkom jasnú odpoveď... Avšak takto, zoči-voči mužovi, o ktorom snívala, to bolo ťažšie, než si kedy predstavovala v nočných morách.

„Čože toľký zármutok?“ začudoval sa úprimne Armén. „Kde sa berie v takej mladej duši?“

So svojou minulosťou mohla Sýrčanka niesť mnoho žiaľu, ibaže Kažak o nej nevedel a ona sa jej už i vzdala. Donútila sa k úsmevu a kupec ju pustil, vykročiac ďalej larnaskou ulicou.

„Mňa nesmieš brať vážne!“ chlácholil ju. „Teraz si ma ale natoľko obmäkčila, že ti musím vyrozprávať úplne všetko.“

„Naozaj?“ Nadšenie bolo späť.

„Najväčšie tajomstvo, aké mám,“ žmurkol na ňu. „Môžem sa spoľahnúť, že si ho necháš pre seba?“

„Áno!“ Samozrejme, určite. Jeho by nikdy nezradila.

„Zaostaňme,“ navrhol, pristaviac sa pri pouličnom predajcovi keramických džbánikov a predstierajúc, že si z tovaru vyberá. Počkali, až ich predídu všetci členovia posádky, a potom sa dali do pomalšej chôdze než predtým. Dôverne na ňu pozrel, naklonil sa k nej a ona zatajila dych, keď so šibalským výrazom šepol: „Som princ.“

„Čo si?“

Uškrnul sa. „Moji dávni predkovia ešte pred tisíc rokmi slúžili rodu vládnucemu v Arménii. Bagratidovci, tak sa volali. Neskôr sa z nich – z nás – stal rod kráľovský, hoci zo začiatku sme len vlastnili lány zeme. Ašot Prvý dokonca viedol v Bagdade vojnu s miestnymi emirmi, ktorí ho odmietli prijať ako princa princov.“

„V Bagdade? To je predsa od tvojho domova veľmi ďaleko.“

„Je,“ prisvedčil, „no odlúčením od domova získal Ašot vytúžený cieľ: stal sa kráľom Arménov. Bagratidovci sa snažili zjednotiť rozdrobené arménske národy, ale niektorým šľachtickým rodinám sa podarilo vymaniť spod ich nadvlády. Stále však boli dosť mocní, ba čoraz mocnejší, a onedlho používal môj rod titul kráľ kráľov. Prirodzene, o moc sa zaujímal nielen ten člen rodu, ktorému náležala, a kvôli vnútorným roztržkám sa Bagratidovci rozdelili na viacero vetiev, čím nesmierne uškodili beztak nejednotnej Arménii a pred vpádmi Seldžukov a Byzantíncov neuchránili ani hlavné mesto. Postupne sa dynastia rozpadala, až celkom stratila moc i akýkoľvek vplyv, no našťastie nebolo v ničom záujme úplne nás vyhubiť, vďaka čomu tu teraz stojím, hoci môj rod je už približne osemdesiat rokov považovaný za vyhynutý.“

Zvraštila obočie: kedysi, v Ehsanovom dome, pokladala za tú najväčšiu česť, že môže pracovať pre pomocníka urfského pisára – a teraz kráča vedľa princa?! „Odkiaľ to všetko vieš? V İskenderune, keď som ťa spoznala, vravel si, že pochádzaš z chudobnej rodiny. Nie som síce vzdelaná, no toľko, že chudobní sa neučia o svojich predkoch, predsa len viem.“

Kažak odpovedal smiechom. „Nečakal som, že by si mohla mať takú výbornú pamäť. Nuž, tak čo, nazdávaš sa, že pravdivý môže byť len jeden z týchto príbehov?“

„Zrejme. Ale neuraz sa, že ťa nazývam...“

„Klamárom? Ľudia mi už do horších nadávali, aj keď poväčšine ma majú radi. Povedz, aj ty ma máš rada, Yasamin?“

Tlmene vzdychla. „Iste.“

„Trošku si zaváhala, ale budem ti veriť,“ žmurkol na ňu. „Pravda je taká, že pravdivé sú oba príbehy. A ako je to možné? Všetko o svojom pôvode som zistil až po odchode z domu. Od otca som síce poznal názov rodu, no on ako prostý roľník nič viac nevedel. A ja, vždy všetečný, musel som zistiť čo najviac, ak už nie všetko. Historici v Sise, terajšom hlavnom meste, mi prezradili dosť.“

„Povedal si im, kto si?“

Pokrútil hlavou. „Len to, že ma zaujímajú dejiny mojej domoviny a chcel by som sa voľačo dozvedieť o Bagratidovcoch.“

„Ako to, že si naďalej potulným kupcom? Nechcel si sa stať kráľom kráľov?“

„Na to by ti Stepan povedal, že trón Kráľa kráľov je od vekov až naveky obsadený. A nezabúdaj, že som vyrástol ako chudák a zapísal sa u ľudí ako zlodej. Takého kráľa by nik nechcel ani neprijal, a už vôbec nie Levon Druhý, súčasný panovník Arménie. Okrem toho, vieš si ma predstaviť ako hlavu štátu?“ srdečne sa rozosmial. „Na to som príliš rozmarný!“ Z najbližšieho stánku vzal dve karamelovo-grepové tyčinky, hodiac za ne obchodníkovi oveľa viac mincí, než bolo treba, a podajúc jednu Yasamin do dlane, druhú ochutnajúc. „Vidíš?“

Usmiala sa a vložila si palouzu do úst.

Večer zas, keď nastal čas na zárobky, Sýrčanka osamela s bratom Stepanom, zatiaľ čo ostatní z Kažakovej posádky sa chystali na svoje predstavenia. Ako prví mali vystúpiť štyria Gruzínci, pričom Yasamin sa na ich národný tanec dívala s obavami i úžasom.

Obyvatelia Larnaky sa zišli uprostred trhoviska, zvedaví na potulných cudzincov, a len čo im Armén oznámil, čo ich čaká („Priatelia, gruzínsky tanec s dýkami – khanjluri!“), zatlieskali.

Dve dvojice mužov sa v dlhých červených rúchach zvaných čoky, príznačných pre pastierov Gruzínskeho kráľovstva, postavili proti sebe s dýkami v rukách, akoby sa chystali na boj. Yasamin ich už poznala podľa mien, takže vedela, že bradatý Luka stojí proti ryšavcovi Okropirovi a že škúľavý Tamaz zas bude „súperom“ Zuraba, ktorému chýbalo viacero zubov.

Nezačal sa však súboj; skutočne šlo o tanec, no mimoriadne nezvyčajný a strhujúci. Sprvu len jeden z nich začal rytmicky tlieskať, k čomu sa postupne pridali ostatní ľudia. Hneď nato piaty Gruzínec z posádky, Grigol, spustil hru na gajdy. Luka, Okropir, Tamaz a Zurab sa zrazu postavili do radu vedľa seba, vykonajúc niekoľko totožných pohybov, otočiek a gest, následne s výskokom, počas ktorého pokrčili nohy v kolenách, hodili dýky pod seba a ich čepele sa zabodli do buriny rastúcej medzi kamennými dlaždicami.

Dav zhíkol, Yasamin vytreštila oči a prikryla si ústa dlaňami, keď tanečníci poodhalili svoje červené čoky, ukážuc tak, že na priliehavých čiernych odevoch pod nimi skrývajú pripevnené ďalšie dýky. Bradatý Luka ostal vpredu (ďalší traja ustúpili), a predviedol niekoľko vlastných skokov, počas ktorých sa dokonca zvrtol vo vzduchu. Na zem pribudli ďalšie zabodnuté dýky a Luku nahradil ryšavec Okropir.

Bol mohutnejší, takže každý dopad jeho nôh na larnaskej dlažbe zadunel. Počas výskokov hádzal dýky za i vedľa seba, vytvoriac tak okolo svojej vysokej mocnej postavy kruh z čepelí, čo sa v mihotavej žiare fakieľ výhražne blýskali. Ľahko sa vyslobodil, keď spravil salto vzad, prenechajúc tak miesto Tamazovi.

Hoci ľavé oko Gruzíncovi zdanlivo utekalo, ťarbavý rozhodne nebol. Pár sekúnd medzi dýkami naoko blúdil, vyvolajúc tak v dave divákov smiech, no vzápätí, len čo klesol na kolená, väčšina ľudí sa preľakla, že sa dajako zranil. Tamaz však práve takto predviedol svoje nadanie: odrážajúc sa z kolien a robiac ešte i otočky presunul sa z jednej strany „javiska“ na druhú, sprevádzaný dosiaľ najbúrlivejším potleskom. Pohyboval sa tak rýchlo, až bolo nemožné postrehnúť, kedy stíha medzi dlaždice vrhať dýky, iba čo si diváci následne všimli, koľko bodákov tam pribudlo. Po ukončení svojej časti predstavenia Tamaz vyskočil z kolien na nohy, mierne sa uklonil a s prudko sa dvíhajúcou hruďou naznačil príchod posledného tanečníka.

Zurab, spomedzi Gruzíncov najstarší, ukázal niekoľko výskokov, počas ktorých sa jeho chrbát čudesne, priam až neprirodzene prehol a on sa prstami voľnej ruky, kde nedržal dýku, dotkol vlastných piat. Väčšinu čepelí zabodnutých v zemi preskočil, po chvíli pevne dopadnúc na chodidlá s poslednými dvomi dýkami v rukách. Prekvapivo, spravil ešte tri premety dozadu, po ktorých opäť nadobudol rovnováhu a uklonil sa obecenstvu s prázdnymi dlaňami. Dav priam burácal.

Nakoniec okolo bludiska dýk zatancovali ešte všetci štyria, teraz však už šlo o jednoduchšie tanečné prvky doplnené tlieskaním. A potlesk neustal ani v okamihu, keď sa štvorica Gruzíncov poklonila, objímajúc sa okolo pliec. Yasamin bola nadšená – z toho, že prežili bez ujmy na zdraví.

„Si voľajaká bledá!“ podotkol mních trošku pobavene, nakloniac sa k Sýrčanke. „Nebodaj ťa táto gruzínska tradícia vyľakala?“

„Bála som sa o nich,“ priznala.

„V tom prípade by si sa na chazarský súboj radšej nemala pozerať. Chazari sa totiž budú biť s kopijami.“

„Kopije?“ po chrbte jej prešiel mráz, keď zbadala Chorpana a Omeljana, ako pomaly kráčajú na „javisko“.

„Ale ďalšie vystúpenia budú už len zábavné,“ sľúbil. „Ak chceš, zatiaľ môžeme poodísť od davu a trebárs sa dívať na mesiac.“

Oveľa radšej by sa na také čosi podujala v Kažakovej spoločnosti, no i takto súhlasila. Pohľad na pomaly sa vlniacu hladinu mora, ožiarenú striebristým svitom, ju upokojil, a bola rada, že nemusí sledovať zápas medzi Chorpanom a Omeljanom, chlapmi s čiernymi bradami a trošku zošikmenými očami. I tí zožali silný potlesk, ktorý bol pre mnícha znamením, že môže krehkú dievčinu vziať späť. Keď sa na ňu pozrel, častokrát zatúžil otcovsky ju objať okolo pliec, no ako mních nechcel si dopriať žiadne dotyky, hoci voči Yasamin by z jeho strany určite neboli hriešne. V Kažakovi videl syna a v nej, ktorá Arménovi tak veľmi pripomínala zosnulú sestru Kohar, dcéru.

Vrátili sa k divákom. „Krymčania predvedú vesnianky, inak zvané i rohulky,“ vysvetľoval jej, keďže takéto predstavenie zažil už viackrát na mnohých miestach. „Tanec jari. Mne sa nepáči, je to pohanský zvyk, avšak ľudia z neho väčšinou majú radosť, lebo ich doň zapoja.“

Na „javisku“ sa nastúpili siedmi Krymčania – Vasyl, Fedir, Volodymyr, Ivan, Olena, Vira a Iryna – v ľanových vyšívankách a ženy aj s vencami kvetov vo vlasoch a predviedli hromadný tanec, v ktorom sa ukrýval i nevypovedaný príbeh, čo Stepana čiastočne obmäkčil.

„Dnes je to o Veľkej noci! Museli si nacvičiť nové kroky, pretože takto vesnianky nepoznám,“ vravel Yasamin.

„Čo je Veľká noc?“

Zarazene si ju prezrel. „Občas zabúdam, odkiaľ pochádzaš, Sýrčanka! Prepáč mi to. Môžem ti to vysvetliť.“

„Počkaj, najprv mi povedz...“ Ak sa spýtať, tak jedine jeho, mnícha. Kto iný by to mohol vedieť? uvažovala. Odkedy to slovo začula z Božích úst, bažila po tom, aby sa dozvedela čo najviac. „Čo je to anjel?“

Udivene nadvihol obočie, kratučko sa zamyslel a vzápätí trošku ustúpil dozadu, aby nemusel prekrikovať hlasnú hudbu a radosť obyvateľov cyperskej Larnaky. „Učila si sa niekedy o kresťanstve?“

„Nosila som kedysi kríž, ale... odhodila som ho,“ zahanbene sklonila hlavu, „kým som sa túlala Tureckom.“

Stepan sa urýchlene prežehnal, avšak uznal: „Múdro si spravila, moslimovia by ťa zožrali ako supi. No neradno tvrdiť, že kresťania sa k nim správajú inak. A pokiaľ ide o anjelov...“

Napla uši a zvedavo zažmurkala.

„Odkiaľ to slovo poznáš, ak nevieš, kto sú anjeli?“

„Začula som ho...“ odvetila neurčito. Ktovie, čo by si tento mních pomyslel, keby vyhlásila, že počuje Boží hlas. Radšej si to nechala pre seba: možno by jej vôbec neuveril, možno by ju považoval za blázna, možno by na ňu dokonca zanevrel.

„Poviem ti teda. Anjeli sú služobníci Boží, stvorení ešte pred ľuďmi, aby ho večne chválili a oslavovali. V starozákonných časoch nezriedka kráčali touto zemou, na ktorej stojíš i ty, Sýrčanka, a pomáhali ľudom, viedli ich – tak vravia Písma. Preto sme ich nazvali poslami Božími, lebo vždy priniesli zvesť od Najvyššieho. Sú to bytosti múdre a vznešené, každému príjemné na oko i pre ucho, nesú v sebe Božiu prítomnosť inak, väčšmi než ľudské srdcia. A okrem toho, Boh nielenže zosiela anjelov ako svojich poslov nám na pomoc, no na celý život každému človeku daroval anjela-strážcu, ktorý dohliada naňho na každom kroku, počas všetkých jeho dní, sprevádza ho. Často počuť o zázrakoch, kedy človek vystavený istej smrti prežil. To anjel zasiahol, aby si ešte požil v tomto svete!“

„Majú aj moslimovia svojich strážnych anjelov?“ I ona by jedného chcela, no neradí sa ani ku kresťanstvu, ani k islamu. Je pre ňu nejaké východisko? Boh by jej predsa neprisľúbil dačo, čo by jej nemohol dať.

„Rád verím, že každému človeku bolo na začiatku dopriate rovnako. Či temná duša zaslepenca môže anjela odohnať, to veru neviem.“

„A kde sú tí anjeli?“ poobzerala sa okolo seba.

„Nevidno ich,“ usmial sa, „no sú stále s nami.“

„Myslíš, že i mňa taký sprevádza? Strážny anjel?“ Posledné dve slová vyriekla s bázňou, nežne, akoby sa jej na jazyku rozliala sladkosť medového plástu. Zrazu po ňom veľmi zatúžila: aké krásne, prenádherné, upokojujúce by bolo, keby ju sprevádzala bytosť od Boha, posol, ochranca!

Stepanove oči zmäkli. „Verím, že áno. Teraz si medzi kresťanmi; zaiste Boh pripravil i pre teba jedného zo svojich anjelov.“

Pery sa jej roztiahli do úsmevu: pery jemné ako páperie, pery pôvabné ako chôdza vznešenej princeznej, pery dokonale krojené. „A uvidím ho niekedy?“

„V nebeskej záhrade.“

Chcela sa spýtať i dozvedieť ešte omnoho viac, no stratila reč, keď sa pri nich zjavil Kažak. V pravici zvieral keramický krígeľ, ľavou rukou podal Yasamin akýsi hrnček. „Povedal som si, že ochutnám novotu, majú tu víno zvané commandaria. Poviem vám, táto sladká žbrnda má budúcnosť! Tebe som však doniesol triantafyllo, výťažok z cyperských ruží zmiešaný s mliekom. Osviež sa,“ usmial sa na ňu. „Bavíte sa dobre?“ oprel sa o murované priečelie jedného z domov. „Iryna dnes žiari, všimli ste si?“ zadíval sa na krymských tanečníkov.

Yasamin preniesla zrak na plavovlasú Irynu a nenápadne i na Kažakovu tvár. Keď zbadala, ako sa Armén na Krymčanku díva, stislo jej srdce, rozbolela ju celá hruď, zármutok sa jej usadil na perách. Privrela oči, tisícikrát si zakazujúc myšlienky naňho. Mala by sa konečne od neho i ostatku posádky odlúčiť, nemôže predsa cestovať navždy. Nič nevie, nezarobila by si; a tak znela Kažakova podmienka. Na Cypre sa ich spoločná púť skončí, takže by si mala privyknúť na to, že zvyšok života strávi bez neho, bez jeho nezvyčajne modrých očí a najmä bez jeho hlasu, toho žiarivého súzvuku smiechu a veselosti.

Ani počas kazašských pretekov o najrýchlejšie postavenie jurty, prenosného obydlia z dreva a plsťovej rohože z ovčej vlny, neprišla na iné myšlienky, ani počas Kažakovho dobrodružného rozprávania.

Hrajú sa s ohňom, niet na nich ničoho obdivuhodného, pripomenul sa jej opätovne Sameerin výrok v mysli. Striasla sa vediac, že teraz sa s ohňom hrá ona – a že už viac nesmie.

Už viac nesmiem, pochopila skľúčene v návale úzkosti.