„Pravda, nijaká prísna výchova v tejto chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.“

(List Hebrejom – kapitola 12, verš 11)

Nesnívaj o inom živote, Yasamin, povedala jej mama po noci s Basirom, prvým zákazníkom. Nie; pre teba nič iné nejestvuje. A ona sa toľké hodiny modlila, aby jestvovalo, no postupne prestala veriť. Napriek tomu, keď držala v rukách maličkého Ilkina, ktorému sa v drobných tmavých očkách zrkadlila toľká bezbranná dôvera a odovzdanosť, modlila sa za jeho dušu a jeho život, aby bol omnoho lepší než ten jej. Stačilo rozpomenúť sa na Aylu a Sýrčanka sa uistila, že Ehsan bude chlapcovi dobrým a milujúcim otcom; o Mahtabiných materských zdatnostiach tiež nepochybovala, pretože poznala mieru radosti, ktorú mladučká matka zažívala zakaždým, keď si dieťatko priložila k sebe a kŕmila ho.

Yasamin bola taká vyčerpaná, aká bývala, keď pracovala v rodnej dedine. Každú druhú noc úplne prebdela pri bábätku, aby ho kedykoľvek mohla odniesť matke, keby sa strhlo zo spánku hladné, striedajúc sa s inou slúžkou, ktorej meno ani nepoznala. Sýrčanka sa tešila z každého pohľadu na to krásne chlapča, čo sa jej zadívalo do očí a ona vedela, že i ono cíti hĺbku, do ktorej sa ponára, akoby padalo do tých temných studní. Sem-tam sa jej zdalo, akoby toto dieťa bolo jedinou bytosťou, ktorá v jej očiach nie je schopná vidieť, kým Yasamin je. Pri mužských pohľadoch ešte vždy zahanbene klopila zrak, aby jej náhodou nevyčítali z tváre, ako sa živila, a pri ženských tiež, aby ju neodsudzovali. Nik by sa jej nepýtal, prečo to robila; stačilo by, že by sa to dozvedeli, a odsúdili by ju. Bez otázok, bez počúvania jej vysvetlení, bez ohľadu na jej povahu a pracovitosť. No Ilkin nie, Ilkin ju zbožňoval, pretože keď ho vzala na ruky, dávala mu takmer toľko lásky ako vlastná matka. A on to cítil.

Každú druhú noc, keď sedela pri jeho postieľke a očami strážila jeho bezpečie, pozorovala tú spokojnú, nevinnú tváričku, striebristo sa lesknúcu vo svite mesiaca, čo prenikal do izby, a nevedela sa vynadívať. Pomyslela si, že keby bola mala súrodenca, určite by sa oňho starala s ešte väčšou ochotou, bdela by pri ňom hoci i každú noc, dajako by to dospala cez deň, aspoň pár hodín. No nič také sa nestalo, nič také Yasamin nepoznala. Bola sama, odmalička až doteraz.

Keď ale držala bábätko v náručí, tisla ho k sebe v snahe ochrániť ho aj pred zrnkom prachu, čo by mohol dopadnúť na jeho holú hlavičku, necítila sa sama. Mala spriaznenú dušu; dušičku, ktorá ešte ani nedokázala rozprávať, no napriek tomu prehovárala k jej srdcu. Dieťa jej neopätovalo dotyky, často jej neopätovalo ani pohľady, no stále bolo pri nej, keď chcela, nemalo ako utiecť, a v tom všetkom jej dôverovalo, pretože nemalo na výber. Ak si ešte Sýrčanka vôbec spomenula na to, že voľakedy túžila opustiť tento dom a vydať sa vlastnou cestou, teraz jej to bolo úplne proti vôli; neodišla by ani za svet. Nie od neho, nie od Ilkina.

Raz sedela s Aylou a rozprávala jej o ňom. Spočiatku váhala, či smie, ale Ehsanova prvorodená sa sama spýtala na to, kto v dome tak často plače a prečo. Yasamin jej teda neklamala; zvestovala jej, že má súrodenca, iba o čosi väčšieho ako veverička. A Ayla si zaumienila, že by bábätko rada stretla. Sýrčanka sa zarazila a netušila, ako jej odpovedať, či by niečo také dovolili a koho by sa vôbec mala spýtať. Predstavila si, že by Ilkina uprostred noci, kedy by ho strážila, vzala preč z postieľky a ukázala ho Ayle. Veľmi rada by dievčinu potešila, no zároveň sa bála, že ju prichytia, vynadajú jej, ba dokonca ju vyženú. Nič však neprisľúbila a zdalo sa, že Ayla na chlapčeka zabudla, keď ho Yasamin prestala spomínať.

Počas každej Yasamininej návštevy v Aylinej izbe stál Sýrčanke za chrbtom indický mág Ibrahim a ona cítila, ako očami behá po jej tele, obdivuje jej boky a túžobne si ju premeriava. Nepáčili sa jej tie pohľady, no nemala im ako uniknúť, aj keby chcela. A ona ich radšej trpezlivo znášala, len aby mohla Ayle robiť radosť a poslúchať Ehsana.

Jedného večera Ayla vyhlásila, že je už unavená, a Yasamin svižne vstala, aby sa s ňou rozlúčila a zaželala jej dobrú noc. Chcela jej napraviť vankúš, no Ibrahim priskočil k posteli z druhej strany, pevne zovrel Yasamininu ruku a na dve-tri sekundy sa jej pevne a hlboko zadíval do očí. Ona dobre vedela, čo ten pohľad znamená; čelila takým dennodenne, ešte v rodnej dedine. Nevzdorovala im, rovnako ako nevzdorovala ani Ibrahimovi, keď ju požiadal, aby na chvíľu zašla do jeho izby, lebo sa s ňou chce o niečom porozprávať. Počkala ho teda na chodbe a len čo vyšiel z Aylinej izby, so sklonenou hlavou vykročila po jeho boku.

Naozaj sa to nikdy neskončí, Pane? Vždy budú všetci muži vo mne vidieť len telo, len svoj pôžitok, zábavku? Pane... Dúfala, že to skončilo. Dúfala ešte vtedy, keď utekala z domu, pretože matka sa rozhodla zachrániť ju pred moslimskými vojakmi. Už v ten prvý večer sa Yasamin nádejala, že je koniec takému životu, že ju to nebude prenasledovať. No potom prišiel Adham... Netrvalo dlho, kým ju odhalil. Vlastne, tušila, že to šípil od okamihu, čo jej pohliadol do očí. Ako to môžu na mne vidieť? Mám to azda vyryté na čele? A teraz Ibrahim... ďalší, čo si to všimol. A ďalší, ktorý sa rozhodol zneužiť to. Zneužiť, alebo skôr využiť? Mala vôbec právo zazlievať mu to? Mohol by predsa povedať, že si to sama zvolila. Nebola to pravda, ale pravdou zas nebolo ani to, že by sa Yasamin ktovieako bránila. Mala som sa brániť. Och, Pane, odpusť mi, že som sa nevzoprela, a netrestaj ma za to viac!

NEBOJ SA, DIEŤA MOJE. MOJA DCÉRA, povedal tíšivo Boh.

Pomôžeš mi, Pane, Bože môj?

Ibrahim otvoril dvere a Yasamin vstúpila dnu. Chodbami niesol v ruke sviecu a teraz ju položil na zem pod okno. Nebola to veľká miestnosť, takže svetlo jedného plamienka ju osvetlilo vcelku dostatočne. Sýrčanka privrela oči, aby zahnala slzy, a čakala na pokyn. Prikáže jej ľahnúť si? Alebo si bude musieť k nemu kľaknúť, kolená si oškrieť o tvrdú zem, a spraviť tú nechutnú vec, ktorú muži žiadali azda ešte častejšie než celé jej telo? Cítila, že Ibrahim si ju prezerá. Keď k nej pristúpil a dvihol ruku, zľakla sa, že ju udrie, že sa jej bude vyhrážať, že prezradí, kým je, alebo že ju donúti k ešte horším veciam, než ktoré robievala, ak vôbec také jestvovali.

Indova ruka však zastala vo vzduchu a vôbec sa jej nedotkla. Len pomaličky, so zvláštnym očakávaním, sňala Yasamin hižáb. Na plecia, chrbát i hruď sa jej rozliali ebenové kučery a on ustúpil, mierne pootvoriac ústa. „Toľká nádhera,“ šepol.

Oči upierala na zem. Nerada sa zákazníkom dívala do očí; nechcela, aby sa v jej studniach utopili, aby sa z nich napili či vôbec, aby do nich nazreli. Muselo im stačiť všetko ostatné. A to všetko darovala s predstieranou ochotou, rovnako ako sa teraz odhodlávala spraviť to pri Ibrahimovi. Ako by som sa mohla vzoprieť? ťažkala si v duchu, zabudnúc, že by sa mohla s modlitbou obrátiť na toho Najvyššieho, zabudnúc, že nie je sama. Opäť bola iba dospievajúcou dievčinou, stojacou pred roztúženým mužom, ktorý si zaumienil, že ju bude mať, a ona nič proti tomu nezmôže. Nič.

Nič jej neprikázal, čo ju trošku prekvapilo, keď sa sám vybral k posteli a usadil sa na jej peľasť. Rýchlo žmurkajúc stála nad ním a čakala. Ibrahim si vyzul črievice so zaokrúhlenou špicou a stiahol si z hlavy čiapku na spanie. Sýrčanke sa zrazu zdal veľmi unavený; tlmené svetlo sviečky zdôraznilo priehlbiny na jeho tvári a ona pochopila, aký starý muž to pred ňou sedí. Je vôbec ešte schopný využiť ma tak ako ostatní? prebleslo jej mysľou, no zahriakla sa. Nechcela v sebe vyvolávať márne nádeje.

„Čo si odo mňa praješ, büyücü Ibrahim?“ počula sa vravieť do ticha izby. Zvykla si, že v dome ho všetci po turecky nazývajú mágom a nikomu to neprekáža, hoci sa tvária ako poctiví a pravoverní moslimovia. Inda si však ctili na katibov príkaz, potajomky naňho nedôverčivo zazerajúc, presne, ako sa on díval na Yasamin, keď sa prvýkrát stretli. Zdalo sa však, že za ten čas, čo pobudla v Aylinej izbe a jeho prítomnosti, si ju obľúbil. Teraz si uvedomila, že by to mohla využiť; poskytol jej úžasnú príležitosť prehovoriť mu do duše, zvestovať mu, že to, čo robí, ako udržiava Aylu pri živote, nie je správne, nezachráni to ani ju, ani jeho. Možno ich dokážem zachrániť oboch – Aylu od utrpenia v tomto živote a Ibrahima od večných múk.

„Sám neviem, Yasamin. Kedysi, keď som bol veľmi mladý, poznal som dievča podobné tebe. Alebo nebolo podobné? Moja pamäť už neslúži tak, ako by mala.“ Všetko vyslovoval pomaly a zreteľne, lebo vedel, aké starosti má Sýrčanka občas s tým, že mu dobre nerozumie. Ako Ind sa musel po turecky naučiť sám a zvládol to za tie roky veľmi šikovne, no pre ňu ani turečtina nebola rodnou rečou. „To dievča... bolo nádherné, presne ako ty, Yasamin. Také nádherné. Nosievalo ružové sárí, v tom sa mi páčilo najviac, ale krásu jeho očí, očí ako modrozelený drahokam, tú by nedokázal piesňou opísať ani najzdatnejší pevec. Vďaka Kiri, tak sa volala, som prenikol do tajov mágie. Túžil som ju získať, vziať si ju za ženu, no ona bola bohatá, od narodenia prisľúbená svojmu bratrancovi zo starého mesta Vadorada. Poznáš drahokamy, Yasamin? Videla si už niekedy drahé kamene?“

Pomaly pokrútila hlavou, vlasy sa jej zvlnili na prsiach a Ibrahimov pohľad sa na okamih zastavil práve tam. Vzdychol a vyhľadal jej oči.

„Nemáš také oči ako ona, ale nepoznám mágiu, ktorá by zmenila niečo také. Prvý raz, čo som ťa uzrel, hneval som sa na teba, že si mi privodila spomienky na premrhanú mladosť. Namiesto toho, aby som sa upriamil na iné ženy, Kiri, čo mi pobláznila hlavu, ma donútila bojovať o ňu čarami. Nič z toho mi ju však napokon nezískalo; nedokázala sa vzoprieť rodine a utiecť so mnou, ako som ju stokrát šialene prosil. Poslúchla, odišla za snúbencom, vydala sa. Pred dvadsiatimi rokmi ju pochovali; tá zvesť sa ku mne doniesla čírou náhodou, no to akoby si ma jej duša samotná vyhľadala a naposledy sa so mnou rozlúčila. Veríš v duše, Yasamin?“

„Verím. A myslím...“

„Zvláštne to bytia, duše. Čarovné, také plné mágie, a často o tom ani nevedia. Keby ľudia mali viac času venovať sa mágii... No nemajú. Nie, v našom svete nie. Turecko už teraz považujem za svoj domov, preto vravím „v našom“. Muži považujú za dôležitejšie boje, bitky, majetky, potomstvo. To všetko získalo prevahu nad prírodou, jej mocou, čo vyviera zo zeme samotnej, z pôdy a zo stromov, z duší našich mŕtvych. Rozprávala si sa už niekedy s mŕtvymi, Yasamin?“

„Nie, ja...“

„Ani by si nemala. Detská duša, akou je tvoja, by nemala poznať smrť v takom skorom veku. Čím staršia budeš, tým viac smrti budeš vidieť okolo seba. Bude sa ti zdať, že ťa prenasleduje, že okolo tvojho krku uťahuje svoj povraz a škrtí ťa, no ty budeš stále ďalej žiť, akoby si ťa vybrala ako niekoho, koho túži najviac zo všetkého a zo všetkých potrestať, a ty ani nebudeš vedieť prečo, a roky pôjdu, budeš sa dusiť, čas plynie stále ďalej, dýchanie sa stane namáhavejším a namáhavejším, až...“ Zhlboka sa nadýchol a priložil si na krk končeky prstov pravej ruky. „Nechceš sa stať mojou učeníčkou, Yasamin?“

„Také niečo predsa môžu len muži. A chlapci.“

Mávol rukou a pomaly si rozopínal gombíky na po kolená dlhej zlatohnedej kurte, spod ktorej mu k zemi siahali mahagónovočervené nohavice zvané dhoti, vyšívané zlatými niťami. „Bojíš sa čarov?“

Zvažovala, čo odvetiť. Strach necítila, no ani sa netúžila k čarom približovať. „Nechcem s nimi mať nič spoločné,“ rozhodla sa byť úprimná. Snáď jej Ibrahim nevynadá. A ak by aj vynadal, ešte vždy si ho môže udobriť, ak by chcel.

Zasmial sa. „Toľká otvorenosť,“ zhodnotil pobavene. „Nuž, dobre, dievča. Len som sa spýtal.“

„Ešte niečo? Smiem odísť?“ Snažila sa neznieť príliš nadšene, no asi sa jej to nepodarilo, pretože Ibrahimovi sa na tvári mihlo podozrenie.

„Kdeže,“ zastavil ju. „Ak chceš, môžem ti ukázať drahokamy. A ďalšie prekrásne veci.“

„Nepoznám prekrásne veci, ani ich poznať netúžim.“

„Oči každej ženskej bytosti bažia po nádhere, po prekrásnych drahých látkach, lesknúcich sa na slnku ako dúha, po zlatých a strieborných sponách do vlasov, po štrngotajúcich náramkoch. A preto si berú mužov, ktorí majú štrngotajúce mince. Veľa mincí. Škoda len, že v tejto krajine sa ženám toho bohatstva, po ktorom túžia, nedostane. V Indii ale áno.“

„Tam sa muži k ženám správajú inak?“

„To som nepovedal. Islam je však tvrdá viera, pravidlá ktorej by si žiadna žena dobrovoľne nezvolila.“

„V Indii je iná viera?“ Prebudil v nej záujem, nedokázala to utajiť. Možno tam je môj Pán, ktorého hľadám. Si v Indii, Bože?

„Veľa iných vier. Miešajú sa, ľudia sa kvôli nim handrkujú presne ako moslimovia s kresťanmi. A načo je to všetko dobré? Beztak budeme na večnosti všetci čeliť tomu istému, a to ničote.“

„Ničote?“ zopakovala šeptom.

„A čomu inému? Iba toto tu, čo máme teraz, je život, Yasamin. To si dobre zapamätaj. Nič viac ťa nečaká.“

Po chrbte jej prebehli zimomriavky, až sa striasla.

„Je ti zima?“ začudoval sa. „Chúďa dievča, však máš ešte na sebe všetky šaty!“

Pochopila v tom prísľub, že onedlho tie šaty na sebe mať nebude. Dobre teda. Aspoň nech ku mne nie je zlý. Nech nie je ako Adham...

„Tebe sa moja mágia nepáči, však, Yasamin? Vidím a cítim to z teba už dlhý čas.“

„Nezazlievaj mi to, büyücü Ibrahim,“ žiadala. „Pochádzam odinakiaľ než ty, tam nie sme na také veci zvyknutí. Neboli sme,“ opravila sa zarmútene.

„Tvoj domov je preč,“ vyrozumel z jej slov.

„Áno.“

„Ako to? Čo sa stalo?“

„Zničili ho moslimovia,“ vyhŕkla bez premýšľania ako výčitku a zháčila sa. Pozrela naňho naširoko otvorenými očami a prestala dýchať.

Zamračil sa. „Ty teda nie si moslimka,“ uvažoval.

Naprázdno preglgla a zažmurkala. „Ja...“

„Čo si? Kresťanka?“ zatváril sa znechutene. „V tomto meste všetkých kresťanov kruto potrestali, keď ho oslobodili z područia tých bezvercov.“

„Nazývaš ich bezvercami? To isté by si podľa vlastných slov mal povedať i o moslimoch, či nie? A možno aj o sebe samotnom.“

Nadvihol obočie. „Prekvapuješ ma čím ďalej, tým viac.“

„Odpusť, büyücü, nechcela som byť opovážlivá...“ preľakla sa.

Rázne pokrútil hlavou. „Už dlhé roky viem, že aj ženy majú vlastný rozum a v ňom vlastné názory. Nevravím, že múdre, práve naopak, poväčšine sú poriadne zadubené, no to nemení nič na tom, že ich máte. A takisto viem, že sa vám nedostane veľa príležitostí vysloviť ich nahlas.“

Sklonila hlavu, zadívajúc sa na zem. Delilo ich niekoľko stôp a Yasamin sa v duchu spýtala, ako dlho ešte potrvá, než jej Ibrahim prikáže prekonať tú vzdialenosť.

„Máš rada Aylu, však?“

„Veľmi,“ potvrdila.

„Ale dívať sa na ňu je pre teba...“

„Ťažké,“ doplnila, keď sa odmlčal. Nebolo čo tajiť; začala úprimnosťou, takže už sa nechcela uchyľovať ku lžiam. A načo aj? Ak bol Ibrahim skutočným veštcom a jasnovidcom, poznal by jej odpovede aj bez toho, aby ich vyslovila.

„Katib Ehsan si nesmierne cení moju prácu. Odmeny síce človek nemá nikdy dosť, no aj tak som tu spokojný. A ľudia si ma ctia tiež.“

„Boja sa ťa,“ zamrmlala a po jeho výzve to zopakovala.

„Boja sa? A to už prečo?“

„Si mág. Ovládaš smrť a život, akoby si ani nebol človekom. Máš moc, ktorú by nijaký muž nemal mať. Ale to hovorím za seba, nie za nich,“ dodala pre istotu, aby nepotrestal nejakého sluhu či otrokyňu.

„Takže aj ty sa ma bojíš?“

„Nie.“

„Ale nemáš ma rada.“

Uhla pohľadom. „Nechcem ti klamať.“

„Bez obáv, dievča. Príliš mi pripomínaš Kiri na to, aby som ti ublížil pre niekoľko hlúpych slov či pocitov.“

„Tak čo odo mňa chceš?“ Už to túžila počuť. Potrebovala vedieť, na čom je, čo ju čaká. To čakanie bolo neznesiteľné, rovnako ako pochovaná nádej, že by od nej nežiadal nič, len aby ho počúvala. Radšej to chcela vedieť hneď, než po celý čas dúfať a potom zažiť ďalšie zo svojich trpkých sklamaní.

„Chcem Kiri, ktorú v tebe vidím.“

„Ale ona je mŕtva.“

„Ty žiješ.“

„Zatiaľ.“

„Každý z nás raz umrie,“ smutne sa usmial, „no ty máš pred sebou dlhý život. Vieš, čo znamená meno Kiri?“

„Neviem.“

„Amarant. Je to nádherná rastlina, ktorá rástla v záhradách Kirinho otca. Pri jej krvavých kvetoch som prvý a jediný raz svoju Kiri pobozkal, keď sa tam nechtiac zatúlala. Ukradol som si ten bozk ako jedinú spomienku na ňu. A vieš, ako sa ešte amarant nazýva? Amarant je slovo grécke. Poznáš vôbec Grécko? Je to ďaleká krajina.“

Len pokrútila hlavou.

„Amarant sa v našich končinách nazýva láskavec. Tvoje pery, Yasamin, majú farbu amarantu, krvavú a zvodnú. Majú však aj takú ľúbeznú chuť ako pery mojej Kiri? Poď ku mne, nech to zistím. A nesklam ma, Yasamin. Nesklam ma, prosím.“ Otvoril náruč a počkal, až k nemu pristúpi.

Nesnívaj o inom živote, Yasamin. Nie; pre teba nič iné nejestvuje.