5: Adresa
Dežo Ursiny: Stojatý tulák (text: Ivan Štrpka)
Len plávaš mestom,
po ktorom nechodíš tvoj lístok na vlak,
ťa zahodí.
Zástavky bežia,
a nepostoja ten stojatý tulák,
som celkom možno ja.
Ten pôrodník vecí,
čo sa nikdy nestali ten snorič po tom,
čo sa samé podpáli.
Na slnku nespím,
pred tieňom utekám som koráb smetísk,
celé leto kotvím na letiskách.
Dni trávim v hluchej telefónnej búdke nehybný balvan čo sa tvári že je nemý klaun.
Práve hlaholím do slúchadla jasné hneď som vzdušnou čiarou tam.
Zmažem tvoju adresu
meno vymazať neviem
aj keby som chcel zmazať toho oveľa viac než len to
na čo myslíš chcem vedieť koľko je hodín
pozri z okna poštová schránka je
prázdna či plná a chceš to vôbec vedieť
nie som si istý aj zajtra je deň
pozri tvoja adresa
steká voskom včela atramentová
letí krajinou ponad všetky oblaky
čo asi vidí dumám
daj mi svoju adresu ťa prosím
Je to zvláštne, ale Natália nepríde do školy. Krištof sa brodí dňom ako slimák v bahne, občas cez prestávku zvažuje návštevu triedy prvého ročníka a pár otázok na stranu Evy a Mati, no nič z toho nie je, veď prestávky sú prikrátke, musí si prečítať svoje nezmyselné poznámky, keby sa ktorýsi učiteľ predsa len rozhodol, že chce počuť jeho odpovede na zbytočné otázky. Našťastie, žiadna písomka, to by ho však ani netrápilo, nie teraz. No aspoň môže sedieť vzadu, tam je mu dobre, ignorovaný a nepozorovaný, nezmyselný Krištof stratený v nezmyselných veršoch a v čarbaniciach svojej fantázie, rysovaných grafitom na prázdne miesta v zošitoch. Dnes i listuje učebnice, pozerá sa, čo budú preberať neskôr, či sa vôbec je na čo tešiť. Všetko toto absolvoval už minulý rok, ešte skôr, než mu do života vstúpila priateľka leukémia.
„Obsahom Zlatej buly Ondreja II. boli – diktujem: prvá ústava uhorského štátu, práva a povinnosti šľachty, právo kritizovať panovníka, ...“ Zaujímavejšie by možno bolo zistiť, čo k vydaniu Zlatej buly viedlo, vraví si Krištof, no zas niežeby rozumel politike, niežeby ho zaujímala, veď sú to len prázdne, nikdy nenaplnené kecy, ale keď už sa majú učiť históriu vlastného národa, prečo to nevedieť poriadne, prečo len v náznakoch a poznámkach bez súvislostí?
„Na domácu úlohu si píšte zadanie príkladu: Vypočítajte obsah rovnobežníka ABCD podľa obrázka, ak čiara AB sa rovná deväťdesiatštyri centimetrov, čiara BC sa rovná dvadsaťosem centimetrov a uhol BAD je sedemdesiatpäť stupňov. Opakujem...“ Uhly, uhly pohľadu, kam kto smeruje, kto cúva a kto napreduje, filozofická úvaha by nezaškodila, možno sa mal prihlásiť do debatného krúžku, aj mama mu občas nenápadne podsunie nápad ujať sa nejakej voľnočasovej aktivity, no vari nevidí, že jej syn hrá na gitaru? A že keby mohol, doniesol by si domov celý orchester? Rôzne uhly, jej sa to nezdá dosť, radšej by sa mal vzdelávať. I v hudbe Krištof vidí vzdelanie, nie je to predsa jednoduché, no dobre, tak preňho možno áno, ale mozole na prstoch za to stoja. Kým pláva vlnami nôt, je mu dobre a nemyslí.
„Dnes si na dvojhodinovke prehĺbime znalosti o grafickom editore. Kto nám pripomenie, čo sme robili minule? Áno, Veronika?“ Ešteže ho ignorujú aj učitelia, s počítačom si Krištof nerozumie, možno sa s narodením o pár rokov oneskoril, no vlastne je fajn, že žije teraz, lebo keby dostal rakovinu pred sto rokmi, nik by mu nepomohol. „Tak, vie niekto z vás, čo je rastrová grafika?“ Budú kresliť? Super! Ale nie, je trošku sklamaný, predsa majú editovať, nie tvoriť obrazce, takže len kliká myšou, sem-tam čosi zmaže, keď sa pomýli. So zvoncom sa vystrie na mieste v nepríjemnom uvedomení, že dlhé minúty strávil zhrbený ako Sizyfos, ten úbožiak s balvanom, v mysli sa mu prepletie Damoklov meč s cisárom Diokleciánom, ale veď antiku ešte nepreberali, alebo minulý rok? Neurovedy sú tiež zaujímavé, mohol by si naštudovať voľačo o vlastnom mozgu a zistiť, prečo niektoré veci zabúda a prečo tie iné nedokáže dostať z mysle, ani keby neviemako chcel.
„Takže, III. A skupina, prvky p1. Patria sem bór, hliník, gálium, indium a tálium. Posledné tri sú veľmi zriedkavé, celkovo sa tieto prvky voľne nevyskytujú. Napíšte si vzorec boraxu, prepíšte si aj bauxit. A teraz niečo viac o ich väzbách...“ Nie, chémii ozaj neporozumie, toľko cudzích názvov a vzorcov, hoci tie by sa dokázal naučiť, len nie tie omáčky okolo, ozaj, čo bude na obed?
Cestou z chémie musí prejsť vonkajším nádvorím školy, štvorcovým, lebo učiteľka vyžaduje ich prítomnosť v labáku, akoby tam mali vykonávať ozajstné pokusy, ale, samozrejme, nič také nehrozí, tá by im ani skúmavku nezverila do zovretia študentských rúk, veď sú nezodpovední a iba čo by si robili nemiestne žarty, už to poznáme za tie roky, nie? Obchádzka jedálne mu do nosa vštepí intenzívnu kôprovú arómu, to snáď doma mať nebude, ak mama vôbec dačo navarila. Včera netrávila veľa času v kuchyni, oddychovala v obývačke, ani ráno sa jej nestihol spýtať, lebo zaspal.
Irónia, Natália prespala v jeho izbe dve hodiny a potom vyplašene utiekla, zhrozená, ospravedlňujúca sa, Krištof sa len s pochopením uškŕňal, hádam z toho nebude robiť vedu, však čo je na tom? Spánok je telu potrebný, zdravý, je to najlepší recept, ako získať pokoj, ten vzácny poklad, často nevídaný, skrytý za stenami z mramoru, za múrmi hladšími než koža novorodeniatka, na ktoré sa nemožno vyšplhať. A teraz je unavený práve on, dokonca ani budík ho neprinútil vyskočiť na nohy a vyštartovať do pretekov dňa. Dnes by sa mu zišiel i tereňák, nie je to ľahké. Nuda je najhorší zabijak času, vrahyňa užitočnosti a nositeľka tiesne na svojich šumivých krídelkách.
„Vymenujte mi slovné druhy, to sa predsa učilo ešte na základnej škole! A doplňte si k nim latinské názvy: substantíva, adjektíva, pronominá, numeráliá, verbá, adverbiá, prepozície, partikuly a interjekcie.“ Učenosť nie je dcérou nezrozumiteľnosti, alebo vari hej? Ešteže väčšinu tých výrazov pozná z angličtiny, nebudú sa učiť ťažko, ibaže aj tak nechápe, načo chce učiteľka od nich také hovadiny, nemôžu radšej čítať básne? Tých pár hodín gramatiky ročne je ubíjajúcich, lebo vždy vie, že príde ďalšia, aj keď až po dlhej pauze v náručí literárnych ukážok beletrie a inej krásnej literatúry. „Vaše gramatické neznalosti ma oberajú o vedomie! Nabudúce si napíšeme diktát.“ Asi rada rozdáva zlé známky, tipuje Krištof, pretože neznalosť študentov sa nerieši písomkou. Alebo???
„Dáme si takú menšiu previeročku, čo poviete? Nebojte sa, žiadne úmorné gramatické cvičenia! Iba chcem zistiť, nakoľko rozvinuté je vaše poznanie syntaxe. Preto mi napíšete krátku slohovú prácu – áno, Betka, už teraz na tejto hodine –, žánrovo pôjde o opis. Môžete si vybrať z týchto tém: My best friend, The place of my dreams, My hometown. Práca bude mať dvestopäťdesiat slov.“ Angličtinárka sa nevyhne pobúrenému namietaniu, najmä chalanov, aj Krištof by sa pridal, ale načo, keď fantázia mu už pracuje naplno?
Miesto mojich snov... Kedysi mal rôzne sny, cestovateľské plány, dokonca ho v škole najväčšmi bavila geografia práve preto. Teraz je z nej už len zmes priemyslu, podnebia a slepých máp, ale Zem ho beztak fascinuje, jeho vlastne fascinuje toľko vecí, možno až priveľa, až im nestíha venovať dostatok pozornosti. Ani sa nenazdá a už píše, podrobne a detailne zobrazuje čiernym atramentom svoj vzdušný zámok, akoby úplne zabudol, že to bude ktosi čítať. Musí si ustrážiť dĺžku, má dvedstopäťdesiatšesť slov, ale to mu hádam odpustí. Zrejme bude i prekvapená, nepozná ho ako ktovieako výrečného; len aby tam bolo aj zopár chýb, Krištof nechce čeliť pozvaniam na olympiádu z anglického jazyka! Vráti sa očami o pár riadkov vyššie, „upraví“ nejaký ten gramatický čas, zámerne vyrobí zopár chýb, cíti sa ako továreň. Ale zas nie priveľa, nemusí dostať trojku. Dvojka bude akurát.
Samozrejme, ešte aj domáca úloha. „No, a keďže sme mali teraz takú voľnejšiu hodinu...“ Zas sa druháci vzbúria, že voľnejšiu?! Však museli namáhať svoje mozgové závity ako nikdy, čo za voľno?! A ona im ešte aj dá úlohu, hej? Čo si o sebe myslí?! Krištof sa ako jeden z mála nehnevá, túto hodinu si, náhodou, celkom užil. Outsider. No a čo! „Na strane štyridsaťosem si spravíte cvičenie číslo tri,“ rezignuje učiteľka, chcela im toho nadiktovať omnoho viac, ale keď už im pripravila také (ne?)príjemné prekvapko, lebo sama chcela dopriať chvíľu oddychu vlastným hlasivkám, nebude ich viac trápiť. „To je všetko, choďte už.“ Aj tak zazvonilo asi minútu a pol dozadu.
Posledná hodina, tá najúmornejšia. Učiteľ za to nemôže, nemôže za to, že je nudný, že nemčina je nudná, že ju nikto v triede poriadne nevie, ale zas keď si Krištof predstaví, že by mal vyslovovať francúzske „rrr“, uškrnie sa a je rád, že chodí na nemčinu, aj keď tá reč mu trhá uši, no pokorne musí uznať, že ňou hovorí veľká časť rozvinutého západného sveta, takže sa mu azda raz zíde. Rozvinutého západného sveta...
Cestou domov sa zastaví pred obchodom s hudobninami, cíti sa ako voľajaký tulák, čo len stojí nehybne na mieste, presne ako Dežo Ursiny v jednej piesni, rozmýšľa a nejde ďalej. Gitaru má predsa doma, no v skutočnosti ho tam ťahá čosi iné – zvedavosť. Od príchodu z nemocnice si zvyká na bežný život, ale návaly emócií ešte prekonáva s ťažkosťami, preto aj nadšenie a zrýchlená krv, dobrodružstvo na dohľad v ňom vyvoláva pochybnosti, či si to môže dovoliť. Ale toto predsa nie je dobrodružstvo! Nevie, kde je jeho kamarátka, a je rozhodnutý zistiť to.
Zlaté stránky to istia, teraz už len dúfať, že majú tú pevnú linku, ktorá je zverejnená v tom zozname všetkých abecedných telefonistov, naťuká číslo do mobilu, stisne zelený telefónik zo štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, čaká. Vážený zákazník, nedostatok kreditu, bla-bla-bla. Super. Teraz čo?
Mikrovlnka mu ponúka obed v podobe rezňa zo včerajška, bravčového, v obkľúčení pečených zemiakov tvarovaných do polmesiacov s orientálnym nádychom Turecka, vytiahne aj studený šalát, zmes rajčín a žltej papriky, prisype zopár tenučkých koliesok čerstvej uhorky. Celkom fajn jedlo, hlavne teplé, to ho v nemocnici naučili, aby žalúdku doprial niečo teplé každý deň, tam sa musel stravovať aj vtedy, keď to naozaj nešlo, keď ho napínalo už len z pohľadu na tanier. Teraz sa mu je dobre, dokáže si užiť jednotlivé vône štekliace v nose a chute na jazyku, dokonca by si možno dal aj čosi naviac, keby nemusel nechať aj pre Julianu.
Tá, keď mu včera vtrhla do izby a zbadala na zemi ležať dievča, spýtala sa, či Krištof niekoho zavraždil a nevie si poradiť s telom. Pomaly sa postavil a ešte pomalšie prešiel ku dverám, ktoré jej bez slova zavrel pred nosom, Juliana sa s chichotaním rozbehla preč, no potom večer, keď sa pri telke začítal do Čakania na Godota, aj keď Samuela Becketta a absurdnú experimentálnu drámu či celkovo modernizmus ešte nepreberali, nahlas pred rodičmi vyriekla provokačne, víťazne:
„Krištof, a kto bolo to dievča v tvojej izbe?“
Mama nadvihla obočie, otec vykukol spoza novín, čo že to mal ich syn v izbe? Dievča?
„Spolužiačka,“ odpovedal, veď musel. „Idem si čítať do izby.“
Hmm, oni pevnú linku nemajú, takže odkiaľ by jej mohol zavolať? Na kúpu kreditu peniaze nemá, ale vo vrecku béžovej mikiny so vzorom čiernych, tmavohnedých a indigových štvorčekov mu zacengá pár mincí, akoby poza okno prechádzal kôň a kopytami lízal zem, podkova v rukách kováča a horúci dych ohňa, nepriehľadný dym.
A možno by bolo fajn trošku si zabehať, nie? To, že je oslobodený od telesnej výchovy, neznamená, že sa vôbec nemôže pohybovať, či...? Istotu nemá, ale je predsa zdravý, má to na papieri, bude to v pohode. Schytí kľúče a vydá sa na maratón dedinou, obehne krčmu a márne hľadá telefónnu búdku, však tu žije od narodenia, mal už dávno vedieť, kde niečo také majú a či vôbec...
Nájde ju, vydýcha sa, dlane sa oprú o kolená, znovu sa hrbí, už však nie pod sizyfovským bremenom, skôr v pôžitku a opojení z náhleho rozliatia adrenalínu do celého organizmu, hneď je mu lepšie, i keď vlastne po tom výdatnom obede by sa mohlo stať všeličo. Chrbát sa dotkne skla telefónnej búdky, vystiera sa, privrie oči a nikdy nebol viac živý, nie od momentu, kedy sa jeho osobnosť scvrkla na rozmery nemocničnej izby a dávok chemoterapie. Jeho telo síce už nevládze, potreboval by si sadnúť, no aj tak je to super, je to sloboda, mladosť, čo sa derie von z vychudnutého tela, naozaj by mal nabrať silu – a toto je, okrem jedla, ten najlepší spôsob. Takže už má dve záľuby!
Druhýkrát skúsi volať na Natáliino číslo, dalo sa čakať, že sa v slúchadle ozve iný hlas, tak teda... „Dobrý deň, je tam Natália?“
Staršia pani, ako odhaduje, mu oznámi, že jej vnučka je chorá, a vraj kto volá?
„Som jej spolužiak.“
Chvíľa ticha, zaváha; mal sa predstaviť podrobnejšie? Som jej kamarát? Zaujíma ma, či je nažive? A prečo nedala vedieť?!
„Aha, ty si Krištof?“
„Eh...“ Vie o ňom. Natáliina stará mama pozná jeho meno, zvláštne, nie?
„Nechcel by si ju prísť pozrieť?“
„Nie, babi...“ začuje splašenú Natáliu, zvraští obočie. Tak keď ho nechce vidieť, netreba ani odpovedať, nie? „Počkaj, daj mi to, prosím ťa. Krištof?“
„Čau, ja len... dnes si nebola v škole.“
„Nie je mi dobre, asi na mňa čosi lezie. Prepáč.“
„Nemusíš sa...“ Nemusí sa mu ospravedlňovať, len je jeho jediná kamoška, rád by teda vedel, kde je, či je v poriadku. Normálka, nie? „Takže ani zajtra neprídeš?“
„Neviem, asi...“
„Zavolaj ho na návštevu!“ povzbudí ju babka a Natália vzdychne.
Príliš poslušne znie ten návrh: „Nechcel by si prísť? Doniesť mi úlohy a tak?“
„Úlohy?“ Fakt si chce od neho odpisovať poznámky? Rád by sa ironicky zasmial, pobavene, veď ona by pochopila, čo tým chce povedať, však to on odpisuje od nej a nie naopak! Smiešne, že by si mali vymeniť roly len preto, že je chorá. „A čo ti vlastne je?“
„Zajtra asi skočím k doktorke. Tak príď, ak chceš.“
„Neviem, kde bývaš.“ Opodstatnený háčik, aj sa mu uľaví.
„Vysvetlím ti. Ak chceš...“
Tak dobre. Onedlho, dvadsať minút cesty autobusom, klope na dvere. Natália tiež býva v dome, murovanom, s dvomi poschodiami. Hore sa okná podobajú na dve veľké oči civejúce do prázdna spod tmavej strechy, dolu zas pod oknami, z ktorých rašia muškáty, v jeseni usychajú tulipány a krík ruží už dávno stratil kvety, no tŕňmi sa vyhráža okoloidúcim.
„Ahoj,“ otvorí mu dvere, voľná blankytná košeľa nepasuje k jej inokedy uhladenému vzhľadu, rozpustené hrdzavé vlasy a žlté nohavice pekne ladia, stíska malé okrúhle akvárium, v ktorom si svetom razí cestu jedna fialová rybka. „Poď dnu.“
Až teraz si uvedomí, že zabudol na zošity, že si so sebou nenesie vôbec nič. A že možno ani nebude mať na cestu späť. Čo už!
