4: Vrak
Korben Dallas: Všetko sa mení
... Menia sa otázky,
len pár právd chceš nájsť,
možno by prospeli.
Menia sa radosti,
starosti mladosti
pomaly dospeli.
Dáš si rád ten liek, aj keď ti škodí.
Hádam nájdeš tvár, čo sa ti hodí.
Niečo sa kazí,
niečo sa hojí,
musíš sa hýbať, aj keď ti pokoj chýba.
Ponorím sa do vraku
čaká tam na mňa ponorka čo odvezie ma
na kraj sveta
tam kde sa hviezdy z kopca kotúľajú
nasadnem do vraku vesmírny expres
cestujem svetmi a nič nevidím len zrkadlo v odraze
na útese z úvozu vrany vreštia ako kobylky rana egyptská
vrana z vraku vidí hľadí díva sa
som slepý zas už neviem kde som stratil zrak
kde na mňa čaká vrak
len hmatom ho dosiahnem je z kovu chladný a tvrdý
pripomína mi iný vrak tvoje srdce
„Tak čo, naučený?“ pýta sa ho Natália pred písomkou z biológie.
„Hodlám ti nakúkať ponad plece,“ odvetí s utajovaným úškrnom, deň je celkom fajn, aspoň zatiaľ, mali len angličtinu a na nej preberali nudnú gramatiku, ešte ich čaká dejepis a dvojhodinovka matiky, to zas bude. A ešte litika, na tej si zas príjemne pospí.
Natália sa pokúsi o karhavý výraz, neúspešne, Krištof je so sebou celkom spokojný, aj keď treba uznať, že sa na túto ohlásenú päťminútovku i pripravil, bol by predsa hlúpy, keby nevyužil šancu, ktorú im učiteľka dala, keď im to popredu oznámila. Ak pri jeho mene v klasifikačnom zázname zbadá dobrú známku, možno sa vyhne odpovedi. Žeby sa v ňom prebúdzala vypočítavosť?
Opäť je jeseň, stromy sú obsypané zlatom, chodníky sa topia v zhnednutom lístí. Oceľová obloha je ťažká a ťaživá, no pohľad na farebné stromy prináša potešenie i temným dušiam. Aj Krištofovi. A najmä Natálii. Zvonec predchádza očakávanému príchodu učiteľky, nesie so sebou znôšku papierov a do každej lavice pošle dva exempláre. Čoskoro sa v hornom rohu objavujú krstné mená a priezviská žiakov, všetci s napätím čakajú zadanie, dúfajú, že písomka bude obsahovať to, čo sa naučili, alebo aspoň to, čo sa naučil ich zodpovednejší sused.
„Od okna: skupina A, skupina B,“ opakuje učiteľka tisícikrát ten istý pokyn, otrepanejší než každodenné svitanie, ten perleťový opar okolo správnej strany planéty. „Obe skupiny mi ako prvú otázku napíšu základný rozdiel medzi prokaryotickou a eukaryotickou bunkou,“ diktuje, chvíľu počká, pokračuje: „Otázka číslo dva pre skupinu A: Vymenujte organely v cytoplazmatickej membráne prokaryotickej bunky a ich funkcie. Otázka číslo dva pre skupinu B: V stručnosti vymenujte organely eukaryotickej bunky.“
Keďže niektorým príslušníkom prvej skupiny sa zadanie tej druhej skupiny nepozdáva, dovysvetľuje, že u eukaryotickej bunky je organel omnoho viac, takže je to spravodlivé rozdelenie, nech sa láskavo nesťažujú, lebo im čas na odpovede skráti o päť minút a bude rad zaradom rozdávať pätorky.
„Otázka číslo tri pre skupinu A: Vysvetlite, čo je to cytoskelet. Otázka číslo tri pre skupinu B: Napíšte spôsoby delenia bunky. A štvrtá otázka bude opäť pre obe skupiny spoločná: Pomenujte a nakreslite telieska pohybu v bunke.“
Pre nutnosť všetky otázky zopakuje, následne majú dvadsať minút na vypracovanie. Kresby Krištofovi idú, cíti sa ako doma, dokonca by rád určité časti obrázkov vyfarbil podľa ľubovôle, no potom sa spamätá: Teoretické otázky! Z tých čosi vie, máličko, tie zbytočné zoznamy sa nenaučil. Núti Natáliu šepkať, aj keď sám si vyčíta, že ju vlastne oberá o čas, no je akási ochotná, radostná, tlmí smiech a vôbec mu nenadáva, aj keď by mohla. Aj keď by zrejme mala, lebo kto ho vychová, ak nie ona?!
Na dejepise venujú pozornosť východnej Európe v stredoveku, Kyjevská Rus by sa ťažko hľadala na mape, zato Džingischána poznajú všetci, aspoň po mene. Novgorodské kniežatstvo, Vladimírsko-Suzdaľské kniežatstvo, Smolenské kniežatstvo, Haličské kniežatstvo. Ďalší zoznam do zoznamu zoznamov.
„Ivan I. Kalita,“ číta Krištof z Natáliinho zošita, do svojho prepisujúc vo vlastnej vymyslenej forme tesnopisu, ktorej neskôr neporozumie ani samotný autor, „Ivan III., Ivan IV. Hrozný. Kam sa podela dvojka?“
Mykne plecami, dotýkajúc sa špičky pera perami. „Nevravela.“
„Mimochodom, nie je Ivan IV. Hrozný náhodou novovek?“ pozerá na roky narodenia a smrti:
*1533 – †1584
„Nie si príliš všímavý?“ nadvihne obočie, zvlní sa jej v pobavení, Krištof našpúli pery a rád by jej vyplazil jazyk.
Literatúra priletí na jesenných krídlach v slovenskej básni, jednej z najznámejších, Natália je vyvolaná pred tabuľu a musí ju nahlas predniesť, veď kedysi chodievala na recitačné súťaže. Čože? Krištof sa nebráni šoku, púšťajúc ju von z lavice, keď sa cez neho derie s hrubou knihou plnou ukážok literárnych diel. Postaví sa pred tabuľu, tyrkysové tričko sa stráca pod hnedým bavlneným svetríkom, na krku červeno-čierna štvorčeková šatka, tmavomodré rifle, hanblivý úsmev. Rumenec v lícach, prečo? Veď vie vystupovať, čuduje sa Krištof, aspoň to tvrdí učiteľka, aj keď on to o Natálii vôbec netušil.
Pri čítaní nadpisu pozrie do jeho očí, sklopí zrak a díva sa do učebnice, má veľmi pekné pery, pohyb jej úst ho priam hypnotizuje. Nie, slová nevníma, najradšej by vypľul svoje básnické črevo a sústredil sa len na ňu, aj keď... čo to zaznelo pred pár sekundami? Že sused našej recitátorky následne vysvetlí báseň a vymenuje figúry, ktoré sa v nej vyskytujú? Zakašle a je rád, že v to ráno náhodou hodil do tašky aj knihu s úryvkami, hoci inokedy sa mu ju nechce nosiť, je zbytočne ťažká.
„Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi, no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi. Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá, poznala príliš neskoro, ako ho mala rada. Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké, chcel by mať jedno pre seba; je mu jedno aké. Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba. No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba? Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa; bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa, veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca. Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca, no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto. Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to. Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju: túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju. Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi, no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi. Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá, poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.“
Natália nádherne vyslovuje „ľ“, premieľajúc ho na jazyku ako ochutnávač vína sťaby ten najkvalitnejší nápoj, čo sa stráca v mihu bublín. Nedostane sa jej potlesku, aj keď by bol zaslúžený, netušil, že dokáže tak prekrásne čítať, prednášať. Vo svojej nevýrečnosti to nechápe, veď ona je taká tichá, ako to, že mu to nepovedala? Že sa mu nepriznala so svojimi úspechmi, prečo ich tají? Hanbí sa za ne? Nechce mu ublížiť, aby sa necítil ako lúzer? On jej to predsa praje. Čo to Natália nevie?!
„Tak, Krištof, teraz si na rade ty,“ pripomína učiteľka, keby náhodou zabudol. Veru, zabudol, veľmi rád a ochotne, ale mladá pamäť ho nesklame, hneď vie, čo sa od neho žiada. Hádam smie naďalej sedieť na stoličke, pred tabuľu on nerád, tam je pod reflektormi hojných párov očí, to sa mu nepáči. „O čom je táto báseň?“
„O jeseni. O vzťahu. O jeseni vo vzťahu.“
„Dobre,“ uzná, trošku neochotne, no čo tam po tom, „teraz si ju rozoberme z básnickej stránky. Aká je to báseň? Epika, lyrika?“
„Epika skrytá v lyrike.“
„No... istým spôsobom áno, autor rozpráva príbeh, avšak lyrickým spôsobom, takže ostaneme pri tom, že ide o lyriku, dobre? Akú formu rýmu tu máme?“
„AABB.“
„A ten sa nazýva...?“
„Združený,“ šepne Natália, Krištof odovzdane zopakuje, prečo by jej neveril? Nerobí si z neho srandu, aspoň nie tak, aby sa s tým nestotožnil i on, majú úplne rovnaký humor. To ich spája, zbližuje, skrze tie temné zábavky sú si blízki, práve skrze ne.
„Dobre, a čo trópy?“
„Eh...“ váha.
„Básnické figúry,“ vysvetlí Natália.
„Aha...“ zamrmle si, učiteľka to snáď prepočula, „no, epiteton.“ Ten je v každej básni, vždy. Na to sa môže spoľahnúť.
„Napríklad?“
Epiteton – čo to vôbec je? Hocijaké podstatné meno s prívlastkom, nie? Vráti sa očami k básni, vyhľadá prvý vhodný príklad: „Letné dni, staré lístie.“
„Dobre. Ďalšie trópy?“
„Zima šla dolu údolím.“ Tá veta mu krásne znie v ušiach, mysľou maľuje lavínu nesúcu všetku ťažobu, schádzajúcu nižšie a nižšie, až na samé dno, kam nik nedovidí, do tých nedozerných hlbín, kde to všetko zmizne a bude mu už len ľahko. Od Natálie zistí, že je to personifikácia, a pre istotu správu odovzdá aj učiteľke, aby jej náhodou voľačo nechýbalo. Tá spokojne prikyvuje.
„Ty si sa nám učil, Krištof!“ skonštatuje pobavene. „Chceš jednotku?“
Áno znie hlúpo, nie ešte horšie. Čo teda povedať? „Nebude zadarmo, že?“ overuje si.
Slovenčinárka je pobavená, krátko sa zasmeje. „To veru nie, ale už si si väčšiu časť z nej vyslúžil. Ešte ti dám poslednú otázku a ak na ňu odpovieš správne, jednotka je tvoja. Bez pohľadu do učebnice!“ varuje ho. „Kto je autor básne? Pár slovami ho charakterizuj.“
Náhodou to vie, veď sa na to meno len pred pár sekundami díval. „Miroslav Válek.“ Pár slov o ňom však už môže byť problémom, čo teda povedať? Vie, že žil v dvadsiatom storočí a jeho diela boli publikované, takže asi... „Komunistický politik...“
Vidieť na ňom, že toho veľa nevie, ale zas jednotka mu prospeje, takže posledná pomocná otázka: „Kto Jesennú lásku zhudobnil?“
Aha, takže ju pozná z rádia! V mysli sa mu vynorí mamina tvár, jej podobizeň v kuchyni, pri sporáku, pospevujúca si spolu s... „Žbirka?“
„Trošku sebavedomejšie,“ žmurkne naňho a zapíše do klasifikačného záznamu najlepšiu známku k jeho menu.
„Gratulujem,“ Natália mu stisne predlaktie, konečne môžu ísť po poslednej hodine domov. Teda, ostatných spolužiakov ešte čaká telesná, no oslobodenci vyletia na voľné priestranstvo a majú všetok čas sveta, škoda, že dnes ho nemožno využiť na návštevu obchodu s hudobninami, len kvôli tej hlúpej štvorke z fyziky, ktorú treba opraviť, ach jaj, už sa Krištof vidí, ako zajtra dvihne ruku a sám sa prihlási na odpoveď, to určite! Keby sa tak zachoval pred rokom a pol, väčšina pôvodnej triedy by ho vysmiala. Ale títo noví spolužiaci ho nepoznajú, vlastne ho ignorujú, okrem Natálie. Asi nie je zrovna zaujímavý, čo už, veď sa s tým stotožňuje.
V šatni stretnú jej kamarátky z prvého ročníka, Evu a Maťu. Čiernovlasá Eva si Krištofa z diaľky premeriava, delia ich sklíčka jej okuliarí, tvári sa priam podozrievavo, zneisťuje ho. Maťa volá Natáliu posedieť si na kávu, to už v pätnástich pijú kávu? Krištof sa čuduje, jemu tá gebuzina nezachutila a nepotrebuje ju ku šťastiu. Aj Natália pije kávu? Nehodí sa to k nej. Čo o nej vôbec Krištof vie???
Odmietne ich, už má čosi dohodnuté, prváčky významne pozrú na Krištofov chrbát, cíti to šiestym zmyslom, tvári sa, že skrinka ho zaneprázdňuje. „Tak čaute!“ zvolajú, on len čosi zamrmle, však sa ani nezoznámili, ani si nepodali ruky. Natália sa červená a on zas nevie, čo s tým, radšej to nekomentuje, predstiera slepotu.
„Môžeme ísť?“ opýta sa ho, kým sa on skrýva za dverami skrinky.
„Jasné,“ zabuchne ju a prehodí si tašku cez plece, čochvíľa sedia v autobuse. Spolu. Nezvyčajné. Vedie ju k domu, otvorí pred ňou bránku v plote, kráčajú úzkym zvlneným chodníčkom obkoleseným smaragdami pohádzanými v tráve, odráža sa od nich slnko bojujúce s mračnami, akoby sa práve na nich dvoch chcelo dívať. Odomkne dvere, vojde, dom je prázdny, nik v ňom, nasmeruje ju ku schodom a onedlho ju vpúšťa do svojej izby, to už veľmi dávno nespravil vôbec s nikým, ani po tom nezatúžil, a uvedomí si, že teraz sa už neskryje, už niet kam.
Natália vykročí sebaisto, koberec ju hladí na chodidlách, usmieva sa a objavuje Krištofovo kráľovstvo, no predsa sa jej zdá, že nič nečakané alebo nové tu nenájde. A aj tak príde šok, je to vôbec možné? „Ty si si kúpil gitaru?“ Oči jej žiaria, tie dve nádherné olivy v záplave pieh, díva sa naňho neveriacky, rozčarovane.
„Len vytiahol starú otcovu z pivnice,“ upresní, zvažuje, kam si sadnúť, kde ponúknuť miesto jej, čo vlastne budú robiť? „Mali by sme sa najesť, nie?“
Zaváha, na obed ani nepomyslela. Tešila sa na jeho izbu, že jej ju ukáže, hlad ju netrápil, vlastne netrápi. Pozýva ju na obed vo svojom vlastnom dome?
„Skočím dole a zistím, či máme niečo navarené.“ O chvíľu sa vracia, krútiac hlavou, takže nie, smola. Čo si nachystajú? „Vieš variť?“
„Sotva. Nanajvýš cestoviny.“
Mykne plecami. „Tak teda špagety?“
Zasmeje sa, zas schody, aj kuchyňa je celkom pekná, neveľká, s okrúhlym stolom uprostred. On sedí, ona varí, prikázala mu totiž prepísať si poznámky z fyziky, nech má nejaký základ. To určite, prečo by sa zaťažoval nejakými izo-vecami, radšej sa bude na ňu dívať a potajme ju kresliť, ako si zvykol za tie týždne, určite by bola prekvapená, keby zistila, ako ju Krištof vidí.
Zvŕta sa pri sporáku celkom šikovne, ide jej to, špagety sú síce trochu nedovarené – netrpezlivá kuchárka –, ale dávka kečupu a postrúhaný syr to napravia, ani to necítiť. Teraz už určite nebudú hladní, môžu sa pustiť do učenia, veď nato sem prišla.
Krištof ani nepremýšľa, automaticky sa vo vlastnej izbe uloží na zem. Tak sa predsa učieva, je to najlepšia poloha, v akej sa dokáže sústrediť na tie školské bľaboty, však aj on môže mať svoje zvyky, či nie? Natália sa nepýta, zopakuje po ňom, zrazu ležia vedľa seba a je to trošku čudné, takže Krištof radšej vstáva a usadí sa pri stole, vraj si to ešte raz prečíta a pokúsi sa naučiť sa tie vzorce, to mu predsa ide a Natáliinu pomoc potrebuje až v súvislosti s teóriou.
Dobre, ona čaká, privrie oči. Krištof sedí pri stole, chrbtom k nej, nevidí ju, pokukuje po ceruzke v pokušení kresliť, alebo aspoň vypustiť zo seba prúd nezmyselných slov v básni, no predsa len si neustále opakuje: W’ = p1 ∆V + p2 ∆V + p3 ∆V + ... + pn ∆V. Niežeby to dávalo zmysel, niežeby to bolo užitočné teraz, keď...
Obzrie sa ponad plece a neubráni sa úsmevu. Aj jej panuje na tvári, na spiacej tvári, až si Krištof spomenie, ako mu včera vravela, že nedobre spí. Predkloní sa, stolička zavŕzga, Natália sa ani nehne; vážne zaspala? Vzdychne, prejde k posteli a rád by v tejto chvíli aspoň dvesto ráz dvihol činku, potom by určite uniesol i ju, keby nabral nejaké svaly, položil by ju na pohodlnejšiu plochu, do svojej vlastnej postele, lenže nemôže, to by nezvládol, určite by sa zobudila a to on predsa nechce, keď už konečne spí. Keď konečne spí. Vezme teda vankúš a opatrne nadvihne jej hlavu, hrdzavé vlny sa mu zamotajú medzi prsty a následne zaplavia Krištofov vankúš.
Doučovanie za sto bodov, pomyslí si. Musí sa to predsa len naučiť sám.