Sme tu len chvíľu... ... a hádžeme si pod nohy polená.
Miesto úsmevu ponúkame vážnu tvár.
Zabudli sme, že aj oči sa smejú?
Ruky si schovávame do kabátov,
aby sme ich nemuseli podať v ústrety priateľstvu.
Možno stískame aj ruky v päsť,
ale bojíme sa nimi vystreliť
nášmu "protivníkovi" do brady.
Preto použijeme inú zbraň,
ako mu zasadíme úder.
Volíme si taktiku tichého ohovárania.
Šu - šu - šu...
... počula si to, počul si to už? Nieeee? Ako to?
Šu - šu - šu...
A človek je razom zbavený cti, mena, dobrej povesti...
Vyzliekame ho z kabáta,
hoci v tom našom máme ešte stále tie naše dlane zaborené v päsť.
Vyzliekame ho z košele, vyzliekame ho do naha...
Veď nikto nevidí tie naše nechty vborené do našej dlane, až nám to spôsobuje bolesť... Sú dobre ukryté vo veľkých vreckách toho nášho kabáta, ktorý nás dobre hreje.
Že náš "nepriateľ" už mrzne v tuhej zime našej nenávisti, nám nevadí?
Ako to, že nám to nevadí?
Čo nám v hrudi bije pod tým naším kabátom?
Počujeme to vôbec?
Cítime to ešte vôbec?
Alebo si ideme obliesť ešte hrubší zimník,
ktorý zakryje našu hrošiu kožu?
A nasadíme si teplú čapicu na hlavu,
omotáme sa tepľučkým šálom,
a na tie naše ruky, ešte stále zaťaté v päsť, si navlečieme kožené rukavice,
aby sme na chvíľu povolili zovretie, ktoré škrtí...
Na tvár nasadíme úsmev ako masku:
"Dobrý deň, Ako sa máte? Počasie krásne?..."
Naše ústa vo falši rozdávajú úsmev, ... ktorý ale nehreje...
Nemôže hriať, pretože ten chudák, ktorého sme obrali aj o posledný kúsok šiat, predsa mrzne...
Mrzne v treskúcej zime nášho opovrhovania, nelásky, falošnosti, zrady...
Mrzne, lebo my sme to tak chceli.
Mrzne, lebo sme z neho strhli aj posledný kúsok odevu a vystavili sme ho potupe a hanbe.
Mrzne, lebo naše srdce je srdce kamenné.
Ó, Bože, kedy sa roztopí?
Keď mu to dovolíme.
Keď dovolíme, aby do ničoty nášho bytia vstúpil Boh a zohrial nám ho svojou prítomnosťou. Svojou láskou.
Stačí jedno Jeho slovo a ľad nášho srdca sa roztopí.
Jeden Jeho pohľad, v ktorom sa ponoríme v hanbe pred sebou a padneme na kolená... A tou našou zovretou päsťou sa začneme biť v prsia: Moja vina, Otče!
Keď dovolíme Bohu, aby mocným spôsobom vstúpil do nášho kamenného srdca...
...a roztopil tam všetok ľad, ktorý ho až dovtedy obopínal,...
... dokážeme zo seba vyzliecť ten hrubý kabát, ktorým sme sa pred ostatnými maskovali, ...
...prísť pred toho zúboženého brata, ktorý sa už triasol od zimy nášho ohovárania a osočovania, a povedať mu:
- Poď, zohrejem ťa, milovaný brat, a odpusť mi!
A zrazu ruka, ktorá bila, pohládza...
Ústa, ktoré bili, sa usmievajú...
Srdce, ktoré bolo z kameňa, krváca...
Lebo sa ho dotkol živý Boh
Boh, ktorý jediný dokáže zázraky...
... ak Mu to dovolíme...
obrázok: google
