Tento týždeň na Coloradskej univerzite bol krásne krásny. V škole, v prírode, na prechádzkach, na rande,... Boh je dobrý!

Dnešok (mám na mysli 6.4.) je výnimočný deň. Včera mal narodeniny môj úplne fantastický, neskutočne tvorivý, absolútne úžasný starší brat Miško a zajtra má narodeniny môj super šalený, veľmi odvážny a extrémne zábavný bráško Peťo. Chalani, mám vás rada! Prajem Vám, nech ste svätí – vždy a všade výnimoční! :) Toľko na úvod :) 

Tento týždeň v škole je riadne nabitý. Po jarných prázdninách sa cítim ako po jarných prázdninách. Inými slovami, týždeň v Kalifornii by som si pokojne zopakovala. Do Denveru prilietam pred obedom. Hladná nie som, Rasťa ma ako dobrá mamka poriadne nabalila. Keď si spomeniem na jej doma upečené rožky, až mi clivo. Aby som stihla hodinu v škole o jednej, musí ma z letiska vyzdvihnúť Heidy. Ako dobre, keď sú ľudia dobrí. Prichádzame do Boulderu a ja bežím rovno do školy. Snažím sa vnímať, čo kolegovia hovoria, ale mám pocit, že hovoria akousi cudzou rečou. Týždeň so Slovákmi má svoje následky, ktoré sa hneď v priebehu pondelka vytrácajú. Našťastie. Najzaujímavejšia časť týždňa v škole prichádza v stredu, kedy sa stretávame pri vytváraní pozorovacej schémy. Fascinuje ma to. Najviac skúsenosť s úžasnou tímovou prácou, kde každý vie, čo má robiť a dokonca to aj spraví. David púšťa krátke video a my si máme robiť poznámky. Ja netuším, čo mám písať. Niežeby som tam nevidela nič zaujímavé, skôr mám pocit, že sa tam toho deje tak veľa. A nebola som sama, toto dvojminútové video sme diskutovali asi trištvrte hodiny. Je pekné vidieť, ako sa rôzni ľudia rôzne pozerajú aj na malé detaily. A že to vôbec nie je na škodu, skôr naopak.

Ťažký začiatok poprázdninového týždňa ma núti k tomu, aby som sa konečne rozhýbala. Doslova. Potrebujem sa ísť poprechádzať. Boulder je mesto plné krásnych domčekov so zeleňou na každom kroku a zobúdzajúca sa príroda je mimoriadne príťažlivá. Všade rozkvitajú fialky, pučia stromy, vyspevujú vtáčiky. Za cieľ prechádzky si vyberám Jay street. Keď som sa bola pred časom prejsť s Tinou z Nemecka, nejako sme na ňu narazili. Vtedy mi bolo ľúto, že pri sebe nemám foťák, aby som zdokumentovala fakt, že po jednom kamarátovi zo Slovenska tu dokonca pomenovali ulicu. Pozerám si trasu na nete. Mala by som tam byť tak za pol hoďky. Zdá sa mi, že by to nenašiel iba úplný blbec. Po hodine chodenia v kruhu svoj názor radikálne prehodnocujem. Nedokázala som nájsť ani College Ave, čo je fakt veľká ulica blízko Jay street. Zahanbene, rezignujúc sa otáčam a kráčam naspäť. Nado mnou sa zrazu objavuje, sťa čo by hviezda nad Betlehemom, nadpis College Ave. Ja to nájdem! Rýchlo kráčam cez ulicu a míňam pri tom jednu odbočku, ktorá ma pred tým dokonale zmiatla. Koza jedna! Už to nemôže byť ďaleko, vravím si. Na nohách ma drží moja vrodená tvrdohlavosť, ktorá ma vlastne donútila chodiť tu hore-dole ako bludná ovca. Zrazu sa predo mnou čosi hýbe. No tak buď je to úplne že prežratá veverička, alebo potom neviem. Pomaly sa približujem a ostrým zrak. Jéj! Medvedík čistotný! No tak zato sa tu mocem celý čas! Pozeráme na seba a rozmýšľame, čo ďalej. On by bol najradšej, kebyže sa otočím a odídem. Ja by som bola najradšej, kebyže vylezie na chodník a urobíme si spolu nejaké selfies. Urobili sme kompromis. Ja som išla bližšie k nemu a on vliezol do kanála. Zrýchľujem krok a konečne nachádzam tabuľku Jay street. Medzičasom sa zotmelo. Kvalitu fotiek nebudem radšej ani komentovať.

Tento piatok je prvý piatok v mesiaci, čo znamená výlet do Denveru. Vyparádim sa, lebo to nebude len tak hocijaký výlet. Sadám si do auta, trošku nervózna. „Ale veď už ho poznáš!“ vravím si. Prichádzame k maličkej budove, k sídlu organizácie Christ in the City. Spolu s ďalšími študentmi ideme mať rande s Ježišom v uliciach hlavného mesta Colorada. Minule som skôr počúvala, teraz už som sa osmelila aj niečo povedať. A oplatilo sa: Keď som dvom bezdomovcom povedala, že som zo Slovenska, začali mi intenzívne vysvetľovať, kde je československá krčma. Zlatí, asi mi chceli priblížiť domov :) Potom sa rozprávame s ďalším chlapíkom. Je poobliekaný do maskáčovo zeleného oblečenia príliš širokého na jeho postavu, okuliare má v strede nahrubo zlepené lepiacou páskou. Na otázku odkiaľ je, odpovedá, že zo všadiaľ. Od detstva žije v útulkoch a videl už takmer všetky štáty USA. Včera aj s priateľkou prišli o všetok majetok – teplé deky, karimatky, fotky jeho detí a jeho umelecké pokusy. Adam, jeden z misionárov, mu sľubuje, že o deviatej im prinesú spacie vaky. Poteší ho to, ale zjavne sa niektoré veci nahradiť nedajú. O chvíľku sa k nám pridáva aj jeho priateľka, ktorá sa doteraz rozprávala s našimi priateľmi. Hovorí nám, že sa celý deň modlila, aby sa to nejako vyriešilo, aby mali aspoň niečo, čo ich v noci udrží v teple. My sme Božie Amen na jej modlitby.

PS:
Presne pred 20 rokmi bolo v malom africkom štáte Rwanda v priebehu 100 dni usmrtených vyše 800 000 ľudí. Išlo o genocídu na základe etnika. Jeden z chalanov, ktorí bývajú na tom internáte ako ja, je Rwanďan. Včera nám povedal, že má šťastie, že to prežil – nemuselo to tak byť. Povedali sme mu, že my máme šťastie, že prežil, je úplne úžasný. Potom mi prišlo ľúto, že koľkí ľudia z môjho okolia nemali to šťastie prežiť "genocídu" na základe veku – 12 týždňov od počatia.