"Keby sme vedeli pozorovať život Božími očami, videli by sme, že na svete nič nie je profánne." (Michael Quist) ...a aj preto bol ďalší týždeň v Colorade zázračne krásny.

Mám to tu rada. Naozaj sa mi tu páči. Pred mojím príchodom mi Pán Boh stále sľuboval, že už všetko pripravuje a že to bude super. Ale toto prekonáva všetky moje očakávania! Michel Quoist v jednej zo svojich básní – modlitieb hovorí, že keby sme vedeli pozorovať život Božími očami, videli by sme, že na svete nič nie je profánne. A nie je. Stačí sa dobre pozerať. Niekedy ide o maličkosti: Idem si ráno do školy, trošku inou cestou ako zvyčajne – naskočila zelená na semafore a ja som ju proste musela využiť. Vlastne zelená na semafore je jedna z dvoch vecí, ktoré ma vedia donútiť bežať – druhá je autobus už už odchádzajúci zo zastávky. Neviem čím to je. Myslím, že ešte k mojej cti, by slúžilo nejaké evolučné vysvetlenie. Napríklad že pravekí ľudia lovili mamuty a my už nemáme čo loviť, ale mamut je skoro taký veľký ako autobus, tak proste si nevieme pomôcť. V celku to dáva zmysel, a teda to určite nemá nič čo robiť s mojou netrpezlivosťou. Super, výčitky zahnané evolučnou teóriou, môžeme pokračovať. Teda prechádzam cez cestu s myšlienkou, že prečo sa idem trepať tade, keď na druhej strane by som sa vyhla všetkým semaforom a čakaniu (dúfam, že moji kolegovia z ÚMV si všímajú moje optimalizačné pochody). Napadá mi len jedno – určite tu stretnem nejaké veveričky. Neviem si pomôcť, sú také krásne a ňuňu, že sa nad nimi vždy rozplývam. Tak Pane Bože, aspoň tri! :) Po pár krokoch sa zrazu čosi mihá v tráve pod stromami. Veveričky!!! Nevravela som? Úplne rozkošné. Sú dve a naháňajú sa. Možno že je to boj na život a na smrť o nejakú fešandu, ale veveričky sú milé aj keď spôsobujú rozpad kontinentov alebo koniec doby ľadovej, takže neviem. Pane Bože, ešte jedna... Prechádzam ďalej školským areálom a opäť bokom-očka zachytávam nejaký pohyb. Je to veverička! Či? Heeeej, no tak toto sa nepočíta, nemá chvost! Za ňou vybieha ďalšia. To čo je toto?! Neviem, či je to prejav Božej lásky a starostlivosti alebo Jeho zmyslu pre humor. Tak či tak je to super.

Niekedy ide o väčšie veci. Cez týždeň prišiel e-mail od Cynthie, manažérky ubytovania, že máme novú obyvateľku, Tinu z... ehmmm ... Nemecko či Begicko? Moje nízke sebavedomie v oblasti rozlišovania nemeckej a belgickej vlajky majú na svedomí Svetové dni mládeže v Kolíne, keď sme ako šalení skandovali oproti idúcim skupinám mená ich krajín. Pri pokriku „Deutschlaaaand! Deutschlaaaand“ sa z druhej strany ozvalo „Beeeelgiiiique! Beeeelgiiiique!“ Rýchlo skrolujem celý e-mail a Tina je z Nemecka. Úuuu, môžem ju okúzliť svojou počaromnou nemčinou. Stretávam sa s ňou pri obede a idem ma potrhať od radosti, že konečne niekto z Európy. Je to vtipné. V Novej Ľubovni som od Hoši, v Košiciach som z Ľubovne, v Bratislave z východu, v Česku zo Slovenska a v Amerike som z Európy. Napriek všetkým snahám Európskej únie, až tu viem, čo to znamená byť Európanka. V nedeľu poobede ideme spolu na prechádzku. Ukazujem jej optimalizovanú cestu do školy a poštu, a potom ideme kamsi, kde som ešte ani ja nebola, takže končíme v slepej uličke. (No, niežeby som práve ja bola zárukou, že sa tam neocitneme...) Ale komu by to vadilo, keď sa nám tak dobre rozprávalo. Zrazu mi napadla jedna otázka. Naozaj na telo. Len, ako sa jej to opýtať. Čo keď povie, že nie. Nebudem vyzerať ako trapka? Och, tak do toho. „Do you like a beer?“ („Máš rada pivo?“) Nemka sa nezaprela. „O, yes!!! You too?“  Juuuuj, tak toto nemôže byť náhoda! A keby mal niekto výhrady, že Nemka čo má rada pivo, nie je nič výnimočné, tak ešte je aj katolíčka. Pán Boh ma tu nenecháva samú. Som si istá, že od večnosti plánoval toto stretnutie a teraz sa teší, že ako to super načasoval. Samozrejme, mám rada aj Brazílčanov a Saudsko Arabky aj ... a dokonca aj tých, ktorí nemajú radi pivo (nemusím všetkému rozumieť), ale je to dobrý pocit stretnúť niekoho, kto je mi viac podobný a myslím, že toto nebude len tak :)

Spomenula som len dve veci za tento týždeň, ale je toho oveľa viac – ako ma bavia veci v škole, ako sa mi začína skladať teória k výskumu a všetky nápady na výskum (len o tom sa ťažko píše na blog), akých úžasných ľudí mám ako kolegov a spolubývajúce a susedy, moje perfektné ubytovanie s neskutočne dobrou stravou a parádnymi akciami (fotka k článku je z Western večera:), starostlivosť mojich priateľov a rodiny o mňa (ĎAKUJEM!), celkovo to že tu som a vôbec to že som. A je toho stále viac a viac. Lebo čím viac sa pozerám na veci tak, že sú darom od Boha, tým viac som vďačná a čím viac som vďačná, tým viac dostávam, lebo viac verím, že Boh je dobrý a štedrý a stará sa o mňa a On môže byť ku mne viac štedrý. A najviac super je, že je to pre každého. Že to Boh nevyhradil len pre kňazov a rehoľné sestry, alebo len pre tých dobrých. Garantujem, že ja by som mala akurát tak prd v tuneli z toho, čo mi Pán Boh dáva, keby to záležalo od mojej dobroty. Keď mi neveríte, opýtajte sa mojej rodiny :D Ako pôstne predsavzatie si čítam zamyslenia sv.otca Františka na toto obdobie (http://post.kbs.sk/ - odporúčam). A potom sa o nich cez internet zdieľam so svojimi priateľmi, ktorí sú už poženení, povydávané, majú kopec plienkových a pracovných starostí. A je jasné, že aj v ich životoch to tak je. Lepšie ako Michel Quoist to nepoviem: keby sme vedeli pozorovať život Božími očami, videli by sme, že na svete nič nie je profánne.