Vatikán/Ariccia 8. marca – Duchovné cvičenia pre pápeža a Rímsku kúriu dnes ráno pokračovali v sérii meditácií s témou „Obnažené otázky evanjelia.“ Najprv sa Ježiš pýta učeníkov «Za koho ma pokladajú zástupy» (Lk 9,18) a potom sa to isté pýta aj ich: «A vy ma za koho pokladáte?» (Lk 9,20).
Vedúci duchovných cvičení páter Ermes Ronchi svoj podnet na rozjímanie uviedol týmito slovami:
„Odpoveď, ktorú hľadá Ježiš, nie sú slová. Hľadá ľudí. Nie definície, ale nasadenie sa: čo sa ti stalo, keď si ma stretol? Ježiš je majstrom srdca, Ježiš nedáva prednášky, nenaznačuje odpovede, vedie ťa s jemnosťou k hľadaniu vo vlastnom vnútri. Kiež by som mohol odpovedať: stretnutie s tebou bolo najlepšou udalosťou môjho života! Ty si to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť.“
„Kým som pre teba?“ je podľa pátra Ronchiho otázka zamilovaných. Odpovedať ako Peter, že Kristus je Syn živého Boha, však má zmysel iba vtedy, ak Kristus „žije v nás“, upozorňuje exercitátor a dodáva, že „naše srdce môže byť kolískou, alebo hrobkou Boha.“
My cirkevní hodnostári, pokračoval taliansky kňaz, „sa zdáme byť všetci rovnakí“ s rovnakými gestami, slovami, oblečením. Ale ľudia sa pýtajú: „Povedz mi o tvojej skúsenosti s Bohom.“ A Kristus „nie je tým, čo o ňom hovorím, ale tým, čo o ňom vypovedá môj život“. „My nie sme sprostredkovatelia medzi Bohom a ľudstvom, pravým sprostredkovateľom je Ježiš.“ Tak ako Ján Krstiteľ, musíme vyrovnať chodníky a „ustúpiť nabok“, uzavrel servíta Ronchi.
Vráťme sa ešte k exercičnému podnetu predchádzajúceho dňa. V pondelok poobede sa páter Ronchi zameral na inú Ježišovu otázku:  «Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?» (Mk 5, 13). Vo svojej meditácii pripodobnil soľ k Cirkvi. Poslucháčov uviedol do meditácie nasledovne:
„Napríklad soľ. Pokiaľ ostane vo svojej soľničke, zavretá v kuchynskej  zásuvke, na nič neslúži. Jej účelom je vyjsť a stratiť sa, aby tak veci spravila lepšími. Dáva sa a mizne. Ide o Cirkev, čo sa dáva, čo sa rozpúšťa, čo zapaľuje, čo žije pre iných. Ak sa zavriem do seba samého, aj keď ma zdobia všetky najkrajšie cnosti, no nie som účastný na bytí iných ako soľ a svetlo, ak nie som vnímavý a neotvorím sa, môžem byť síce bez hriechov, ale žijem v stave hriešnosti. Účelom soli a svetla nie je to, aby trvali sami osebe, ale aby sa šírili. A tak aj Cirkev: nie je cieľom, ale prostriedkom na to, aby bol život ľudí lepším a krajším.“
Šíriť vo svete svetlo a dodávať mu chuť znamená vytvárať spoločenstvo. Ermes Ronchi to vyjadril pomocou nasledujúceho obrazu:
„Jedno židovské podobenstvo hovorí, že každý človek prichádza na svet s maličkým plamienkom na čele, ktorý nevidieť inak než srdcom, a ktorý je ako hviezda, ktorá kráča pred ním. Keď sa stretnú dvaja ľudia, ich obe hviezdy sa zlúčia a nanovo zapália - každá odovzdá a prijme energiu od druhej - ako dva kusy dreva uložené spolu v kozube. Stretnutie vytvára svetlo. Keď sa naopak človek dlhý čas s nikým nestretáva, je sám, hviezda, ktorá mu žiarila na čele, pomaly slabne až kým nezhasne. A človek ide ďalej bez hviezdy, ktorá by kráčala pred ním. Naše svetlo žije zo spoločenstva, stretnutí, z delenia sa. Netrápme sa tým, koľkých dokážeme osvetliť. Nejde o to, či sme viditeľní alebo významní, či nás pozorujú alebo nás ignorujú, ale o to, aby sme boli strážcami svetla, žili zapálení. Aby sme si uchovávali horlivosť srdca. -bp-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar