Je to reakcia na pravú "dvojtvárnosť", ktorú som poznala v reakciách niektorých "tiež kresťanov", nevynímajúc seba. Tvrdila som, že "nechem, nebudem" mať svoj blog. Ale je tu...

Vietor

Vietor ... tu veje, tam zaveje,

 Po páde s bahnom plnej   jamy.

A teraz sa pýtam, či odpovedať smiem,

Že som pripravená k láske, k životu vo viere,

Nezaťažená pýchou, nevedomosťou naplnenými hrami,

Vyznať, že verím, mám nádej a milovať chcem.

Či nie práve  kolísanie vetra to dokazuje,

Že sa nechávam unášať bludom,

ktoré odvádzajú od skutočnej lásky k Tebe, Pane,

Že tak často pritakávam ľuďom,

len pre svoju ctižiadosť, nakloniť ich k sebe.

Či to nie moju nevernosť dokazuje,

Že bez rozmyslu, bez skutočnej pokory

Sa odkláňam od Tvojho učenia, Ježišu,

Ktoré si zasieval do môjho srdca dlhé - dlhé doby?

A teraz to bez milosti, bez rozmyslu zmietam do prachu

A napĺňam svoje ego škrabajúce sa na roháče ilúzie,

Že si nakloním niekoho, kto tvoje slová tak interpretuje,

Že ma odvádza od skutočnej podstaty života v pokore a láske,

Od viery našich otcov, od učenia Ježiša,

Ktoré nám   odovzdal v Božom Slove,

Ktorým nás živí, sýti a napája už tisícročia.

Len preto, že sa niekto neprispôsobuje,

Nevie slúžiť láskou, ktorá živí jeho srdce,

Nechce plniť Božie slová, ktoré jeho svedomie počuje,

Prekrúca, prikrášľuje, z kontextu vyťahuje,

Ale jeho hriešnosti,  nelásky, pýchy ho nezbavia.

A teraz sa pýtam: „Je moja láska ozajstná?“

Keď prijímam sladké mámenie  prísľubu večnej lásky

Bez toho, aby som ja musela lásku dávať,

Vedela rozlíšiť, poznať svoju  hriešnosť,

Do života kvalitu, dobro, pokoj a lásku vnášať.

 Svojimi skutkami, čistým srdcom, v pokore,

Očistená od hriechov  obete  prinášať.

Ďakujem za túto chvíľu prebudenia,

Kedy som sa so srdcom plným nádeje a viery

Zo sna odvádzajúceho od Teba Bože, prebrala.

Ty si Cesta, Pravda a Život, s tebou chcem kráčať.

Pokorná, malá, milujúca,

Tvojmu učeniu  verná.

A vietor nech si veje a zavieva,

Mne Tvojej veľkej lásky, stačí jemný vánok,

Keď v mojom srdci Tvoje volanie zaznieva,

K životu v plnosti, nádejí, viery a nesmiernych lások.

Často sa prichytím, že súdim. Ako i teraz.

Začala som písať úvahu miesto niekoho, koho sa to týka.

Chcela som prežiť precitnutie blúdiaceho človeka nie raz...

Ten človek je tu, cíti, smeje sa, plače,  dýcha.

Verím že uzrie a spozná tu svoj pravdivý obraz.

Pochopí, ak sa pokorí a nebude jeho pánom pýcha.

Hodnotiť, ako to bude v nebi, kto bude ako spasený.

Odmietať  plač,  nárek pozostalých tu na zemi.

Obety v omši, v modlitbách prinášané za duše v očistci,

Takou istotou, akoby už bol niekedy v nebi.

Môžem mať iný názor, môžem sa častejšie mýliť, 

No nemám právo vtĺkať názory proti Cirkvi a ešte sa tým pýšiť.

A vietor  už nevanie, ale fičí, rúti sa sťa uragán.

Zmieta  vieru, nádej, lásku - všetko čo mu v ceste stojí.

Zatláča  falošnosťou, klamstvom, závisťou srdcia k hlbinám

A sebavedomím, s istotou zapiera, že sa v skutočnosti bojí.

Potrebuje na zakrývanie svojho strachu sebaklam,

Že sa nemýli - preto proti pravde brojí. 

Nepripúšťa, že modlitba, život v pokore a láske

Je zdrojom sily a istoty  jeho života.

Predstiera, vytvára o sebe obraz statočnosti zahalený v maske.  

Nedbajúc, že raz sa bude zodpovedať, keď sa ho Boh opýta:

„Kde si nechal  porozumenie, štedrosť, odpustenie život v láske?“

Keď sa hovorí  o tom, že Ježiš  z hriechov vykúpil ťa,

Nesmie sa  zamlčať, že život v pokore, bez hriechu podstatný je.

Viem, že bojujem s  hriechom,  že musím slabosť premáhať,

Ale Božia milosrdná náruč včas zachytí ma,  keď budem padať.