Uzdravenie zo zhubného ochorenia.
Ťažko sa mi o tomto píše. Boli časy, kedy som to chcela s radostným rozletom srdca vpísať nielen na papier, ale ako nezabudnuteľné memento do myslí ľudí, aby poznali čo láska Božia koná. (Ústne svedectvá boli.)
Ako sa to v skutočnosti stalo? Keď nám pred 20 rokmi oznámil bývalý docent Babál z Pneumologického oddelenia fakultnej nemocnice v Bratislave, diagnózu nášho syna, zmohla som sa len na to, že som padla na kolená pred malým krížikom v obývačke a celá moja modlitba pozostávala z týchto slov: „Pane Bože, neber mi ho! Pane Bože, zachráň mi ho!“.
Prirodzene, potom nasledovali modlitby, a nielen moje a manželove. Za synovu záchranu sa modlili priatelia, modlili sa pútnici v autobuse, dali sa slúžiť omše za jeho uzdravenie, prijímali sa predsavzatia - ja som dala sľub Pánu Bohu, že budem kresťansky žiť (žila som vo viere aj dovtedy, ale ...) a že po vyliečení syna prestanem fajčiť.
Samozrejme nasledovali aj obete a nielen naše. Jeden nádor v pľúcach blokoval aortu. Bolo ho treba odstrániť. Lekárske konzílium rozhodlo, že ho bude operovať chirurg - prednosta Kliniky vo Vyšných Hágoch, v r. 1990, MUDr. Vraštiak. Ten nám po operácii oznámil, že synove pľúca obsahujú početné množstvo nádorov, ten, ktorý blokoval aortu sa mu podarilo otočiť a vzdialiť od aorty. Zariadil okamžité prijatie syna na Onkológii v Bratislave na Klenovej ul. u primára MUDR. Ivana Kozu, a ošetrujúceho lekára MUDr. Petra Fuchsbergera (počas návštevy v Spojených Štátoch Amerických MUDr. Ivana Kozu, primára interného oddelenie Onkológie na Klenovej ul. v Bratislave), ošetrujúcim lekárom syna sa stal spoločne MUDr. Jánom Lakotom.
Rádiologická liečba zdravotný stav syna skôr zhoršila. Vyskúšali sa všetky dostupné typy chemoterapie. Zobrali mu kostnú dreň pre transplantáciu. Stav syna sa zhoršoval.
Pri jednej návšteve syna v nemocnici primár oddelenia si zavolal nás rodičov do svojej kancelárie. S hlasom plným porozumenia a neutajeného súcitu nám oznamoval: „Ťažko mi je vysloviť čo musím, lebo je to o to bolestnejšie, že som spolupracoval s vami vo všetkom čo sa pre vášho syna vykonalo. Ale verte mi, zo všetkých síl sme robili všetko čo sa len dalo urobiť pre záchranu vášho syna. Žiaľ, vybral všetky dostupné typy chemoterapie, ožarovanie ešte zhoršilo jeho stav, zobrali sme mu kostnú dreň... Čo pre neho môžeme ešte urobiť, dať mu jednu chemoterapiu, ktorá mu pomôže ešte aspoň 20-30 dní život predĺžiť. Hovorím to aj preto, aby ste sa podľa toho zariadili.“ Nasledoval náš argument, že „však má odobratú kostnú dreň, pre možnú transplantáciu“. Odpoveď znela: „V takomto štádiu vývoja choroby, to už nie je možné“. Dohodli sme sa, že synovi nedáme poznať skutočný stav, aby sme ho netrýznili. Chceli sme si ho zobrať domov my, rodičia, aby sme jeho manželku a polročnú dcérku ušetrili. Ale primár bol rozumnejší. Povedal, aby sme zariadili čo je treba, starali sa o syna v jeho rodine, aby si malej ešte užil. Ťažké by bolo zdôvodňovať, prečo nemôže byť s malou a manželkou. Prirodzene prijali sme tento argument. Nakoniec, denne sme mu nosili domácu diétnu stravu, čaje, švédske kvapky, ovocné šťavy, šťavu z cvikly a kozie mlieko k nim domov.
Jeden kňaz, v dobrom úmysle chcel, aby sme mu povedali pravdu o jeho stave. My sme to na základe rozhovoru s lekárom odmietali. Po niekoľkých týždňoch, kedy už prekročil určený časový limit sme zbadali, že už nemá taký hrubý krk, ani tak vydutý chrbát a nesťažuje si na bolesti rúk. Nasledovala kontrola v nemocnici, na ktorú išiel, aj si to odšoféroval sám. Po kontrole zatelefonoval domov a mi oznámil, že je zdravý. Moja odpoveď znela: „to nie je možné“ – až som sa seba zľakla. Ako sme spolu dohovorili, išla som to oznámiť manželovi: „Ocinko, Jojko je zdravý!“ Jeho odpoveď: „To nie je možné!“ Ale bolo. Zmizli všetky nádory, upravili sa markery...
V tomto príbehu je len jediný hrdina: „Boh.“
Po tom, ako syn vyzdravel, išla som sa poďakovať primárovi MUDr. P. Fuchsbergerovi, a MUDr. Lakotovi, súčasne aj ošetrujúcim lekárom nášho syna. MUDr. P. Fuchsberger sa zaujímal, čo sme doma so synom robili. Oznámila som mu, že napriek jeho výroku o stave syna, aj keď sme mu dôverovali, sme pokračovali v alternatívnej liečbe, ktorú synovi vybrala, a aj čiastočne zabezpečovala moja priateľka lekárka, a ktorú on predtým schválil, okrem toho pribudla aj liečba hladom, lebo dostal zápal okostice a dokázal prijímať len tekutinu. Jeho otázka: „Keby sme vedeli čo mu pomohlo?“ Odpovedala som slovami: „Pán primár, neurazte sa, ale bol to jedine Pán Boh.“ Jeho odpoveď: „Máte 100%-ne pravdu.“
Bol to známy kresťanský lekár, primár interného oddelenia na Onkológii v Bratislave na Klenovej ul., MUDr. Peter Fuchsberger (zomrel po autonehode).
Poznámka: Prečo až teraz? Syn po chemoterapiách mal problém s pamäťou. Priebeh ochorenia i liečenia mal vykreslený inak a nebolo možné do toho vstúpiť, lebo by to vyvolalo neželateľné ťažkosti - žijú niektorí svedkovia, ktorí vedeli, s nami spolupracovali a videli čo robíme pre syna.
Ani jeden z lekárov, ktorí sa starali o nášho syna, nevzal žiaden úplatok.
Musím citovať doc. Babála: „Ako si to predstavujete, veď nám ide o život človeka.“ MUDr. Koza, MUDr. Fuchsberger aj MUDr. Lakota: „Pre mňa je pacient ako otec, či mama, syn, či dcéra, brat, či sestra.“ Toto je skutočnosť o týchto lekároch, ktorú som osobne s nimi zakúsila.
Obrázky: archív z google
