Otecko na kopci

Pokračovanie skutočného príbehu: Bahniatka

Mala som jednoduchého otecka, ale jeho životné múdrosti boli obdivované v rodine, aj medzi blízkymi známymi. Ako malé dieťa som sa čudovala, prečo ho tak ľudia radi počúvajú... nechápala som svet dospelých a oteckove rozprávanie ma privádzalo do rozpakov. Ale počúvala som rada jeho rozprávky a často som mala pocit, že jeho rozprávanie vyviera z mojich najhlbšie ukrytých túžob po dobre, kráse a láske, ako by hovoril to, čo chcem počuť vyslovené z toho, čo cítim a na čo myslím. Udivoval ma, že dokázal nájsť toľko slov, ktoré to vystihli. Podstatné je to, že tieto spomienky ostali pre mňa dôkazom oteckovej hodnovernej lásky nielen ku mne, k mojim súrodencom, ale vždy na prvé miesto dával vieru a lásku k Bohu. Zdôrazňoval, že to je najvzácnejší dar, väčší ako najnovšia gýčová hračka z hračkárstva. Každá drobná čiastočka z oteckovho rozprávania ostala uchovaná v mojich spomienkach. Ukladala som si ich do pamäte, ako originály drobných čiastočiek mozaiky, z ktorých som možno niektoré časom musela dopĺňať novým originálnym kúskom. Možno ten kúsok sa tam hodil, ale je možné aj to, že vhodnejšie by bolo bývalo vytvoriť vlastnú novú mozaiku. Otecko by to vedel posúdiť správnejšie.

Hovoril o tom, ako ma má rád, že má ma rád v srdci rovnako ako všetkých mojich súrodencov, že to pochopím, až keď budem mať vlastné deti. Hovoril, že je to láska, ktorú si nezvolíš, že je to láska, ktorá dáva zmysel životu. Je to ako krása melódie, ktorú vnímaš srdcom, páči sa ti rovnako ako iná z toho istého hudobného žánru, i keď možno mozgom aj rozlíšiš, ktorá je lepšia či krajšia, ako druhá.

Možno tento svet rodiča a dieťaťa pozostáva z dvoch druhov ľudí – z vychovávateľov a podriadených, z tých, ktorí formujú s ušľachtilými napomenutiami a z tých, ktorí sa im s radosťou podrobujú. „Raz aj ty budeš mamou, nesmierne sa budeš tešiť z toho malého stvoreniatka, tomu malému životu, za ktorý budeš zodpovedná. Budeš si myslieť, že nič pre neho nerobíš dosť dobre. To je normálne. Budeš sa točiť v starostiach čo z neho vychovať, do akej školy ho dať, aký hudobný nástroj mu vybrať... poviem ti, je to jedno. Nech je tvoje dieťa klavírny virtuóz či matematický génius, ani za zrnko maku to nič neznamená, lebo koniec koncov je dôležité jedine to, aby si uvedomovalo, že je Božím dieťaťom, aby bolo šťastné.

Tu som si uvedomila, že musím niečo zmeniť na svojom postoji k mamičke, aby som ju tak nesúdila za tie kopance a črevá. Čo ak je to jej forma napomínania? Rýchle som túto myšlienku zahnala, aby ma nenapadlo sa na to otecka opýtať, pripomenula som si povinnosť mlčania.

Bola som dobrá a poslušná, tvrdo som pracovala, veľa času a energie som vkladala do varenia, aby som ulahodila mamičke aj oteckovi, upratovala som, učila som sa, robila som ručné práce, modlila som sa, aby som bola takou, akou ma chcela vidieť mamička a akou ma videl otecko, v úlohe dokonalého dievčatka.

Predtým, keď ma niečo bolelo, či som si odrela kolená, pribehla som za oteckom. On mi rany pofúkal, povedal pár povzbudzujúcich slov, potľapkal po pleci a ja som sa uspokojila prítomnosťou lásky. Teraz som sa mu radšej vyhýbala, lebo som sa stále obávala, že sa neovládnem a prezradím niečo z toho, čo ma trápi z toľkej nelásky mamičky. Musela som sa s veľkým vypätím síl ovládať, keď mi rozprával rozprávky a mali niečo spoločné s krivdou, aby som nezvolala, že je to ako so mnou...

Neskôr, jeho poučenia ma vedeli aj vytočiť a len zo slušnosti som si hrýzla pery. Také vety, ako : „Viera je dogma – veríš, alebo neveríš, Božiu múdrosť nik nedosiahol ani nedosiahne, len tvoj anjel strážca ťa ochráni od predčasného vädnutia, len on obráni tvoju česť od ronenia sĺz; keď ťa stihne žiaľ, a keď sa budeš zmietať v bezmocnosti, neklesaj na duchu, nesužuj sa, netráp sa, veď školou života je utrpenie a Boh zotrie slzu z tvojej tváre. Človek patrí do určitého spoločenstva, rasy, má svoju národnosť, ale nikdy ho podľa týchto kritérií neposudzuj, človek je v prvom rade Božie stvorenie ako ty. V živote najviac docieliš ak budeš používať kľúče na otváranie dverí sŕdc: „odpusť, ďakujem a prosím“. „Pamätaj, dobrá nálada, úsmev je tvoja najsilnejšia zbraň.“

No najviac ma v živote zamestnávala jeho veta: „Nikdy sa neprispôsobuj, ostaň sama sebou za každých podmienok. “

Čítala som v nejakom lexikóne, že známkou inteligencie je prispôsobivosť. Dlhšie som s týmto výrokom nemala problém, lebo som si povedala, že môj jednoduchý otecko mohol mať vlastnú – mylnú filozofiu, ale nepatrilo sa mi ho brať na zodpovednosť, resp. nerátala som samu seba medzi inteligentov. Až raz v spoločnosti, keď sa táto dilema rozoberala, a ja som neisto vyslovila tento výrok otecka o prispôsobovaní sa, a svedčila som ako som tento výrok uplatňovala (aj neuplatňovala) v praxi, som pochopila múdrosť oteckových slov a svoj životný omyl. Už viem, že múdrosť je darom Ducha Svätého a že sa nehodnotí pôvodom či vzdelaním. Viem, že dobro, ktoré mám v sebe má ostať dobrom a vyvíjať sa v kvalite a láske, a zlu sa musím vyhýbať zo všetkých síl pri každej situácii jej prítomnosti.

Prijala som rady otecka, aj to, že nemám čo špekulovať o viere, pochopila som, že múdrosť Boha nikdy nikto nedosiahol ani nedosiahne a mojou úlohou je milovať a ctiť si svojho Boha a plniť Božie prikázania. Bolo to jednoduchšie, ako dávať pozor na to, aby som neurobila niečo, čo by dalo príčinu na mamičkin hnev. Ani nad tým som „nešpekulovala“ či sa Bojí Pána Boha, keď prestupuje Božie prikázania tým, že ubližuje...

Otecko mal aj po príchode z práce domov veľa povinností – postarať sa o drevo do pece, postarať sa o domáce zvieratá, záhradu a nechápala som, čo toľko veľa môže pracovať... Čím ďalej, tým menej času mal na mňa. Keď som chcela rozprávku, kupoval mi knižky, aby som si sama čítala. Bránila som sa strate možnosti počúvať oteckove rozprávky, jeho prítomnosť a pohladenia ramien, bozky na čelo...