vlastná prebásnená úvaha
Raz sa skončí búrlivá mladosť ,
Nádherné sny mladosti zapadnú do zabudnutia.
Vlak života zrazu uháňa bez nás a vyklopkáva: „už dosť!“.
Srdce potrebuje rozvahu, pokoj, bez horúčkovitého náhlenia.
Na stanici života v láskavej predstave zamávame,
Hľadáme rodinu, priateľov, známych, blízkych či vzdialených,
No odpoveď len od mála prítomných dostávame,
Ale vytrvalo veríme v lásku a vernosť duší spriaznených.
Vlaky premávajú, sú obsadené tými, na ktorých niekto čaká.
Aj ja čakám, že niektorý z nich mi ťa privezie
A zaplní to vákuum prázdnoty citov z vrúcneho vzťahu,
Čo oslobodenie od túžby po priateľskom objatí prinesie.
Striebro na hlave mi pribúda, ale stráca sa to, čo dáva nádej,
Že slová nezostanú nevyrieknuté a nebude prázdne roztvorené náručie.
Možno raz ustanú naše náročné rozprávkové snenia,
Ale snáď sa preblikajú svetielka ohňa snivého chcenia,
A prehrejú skrehnuté údy, ktoré ťahajú ma z hlbokého temna.
A vlak sa už nebude rútiť ďalej-ďalej naprázdno, bez cieľa.
A stretnú sa dve duše na život v priateľskej láske spriaznené.
A to vlniace ticho, čarovné očakávanie, a sny túžob budú vyplnené.
Autor: Anna Václavová
Obr.: Beautiful-google