Mk 4,3 Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať.
K čítaniu Svätého písma pristupujem s veľkou zodpovednosťou. Niekedy niektoré slová si môžem vysvetľovať rôznymi spôsobmi. Mne sa často stáva, že keď sa vrátim po čase k tomu istému slovu, chápem ho inak – hovorí mi to slovo niečo iné ako predtým. Niekedy evanjelium vnímam tak, že nepotrebuje vysvetlenie, inokedy sa predieram s odvolávkami k výrazu, ktorý by som mohla pochopiť správne. A stáva sa mi aj, že Boží hlas je neúspešný.
Nesužujem sa preto, lebo viem, že je tu Duch Svätý- Duch Pána Ježiša Krista, ktorý mi ukáže správny smer, ktorý ma privedie k prameňu toho živého slova, ktoré vo svojom živote práve potrebujem počuť.
V jednom prípade pri počúvaní a výklade Božieho slova, som v sebe odhalila, že vlastne som rasistka. Neostalo to len pri konštatovaní, ale pri zmene môjho srdca. Boh mi dal šancu sa pretvárať nie „zdvihnutým prstom“, ale v láske. Pri jednej príležitosti som opatrovala detičky ľudí, ktorých, som si vysoko vážila, pokladala som ich za ľudí s pozitívnou energiou, s vysokou inteligenciou, s veľkými znalosťami ... atď. Nemali chybu. Ich 3 deti, to bola rozprávka. Aj som začala porovnávať svoju vnučku a doslova som sa nútila do pozície objektivity, lebo som nechcela prijať, že Dominika, Marek či Anička sú krajší ako moja vnučka, ale potom som si sama sebe dohovárala, že musím byť objektívna – ich mama aj otec sú nádherní ľudia bez konkurencie, prirodzene ich deti musia byť krajšie. V mojom srdci je však viac lásky pre moju vnučku. Na druhý deň som sa s týmto zážitkom zverila svojej priateľke – starej mame týchto detí. Jej odpoveď: „Ale Anička, Dominika a Marek to sú adoptované rómske deti, len malá Anička je ich vlastné dieťa. Prvý šok!
Na ceste do roboty som v autobuse zbadala voľné miesto vedľa rómky. Sadla som si k nej a spýtala som sa, či nevie koľko je hodín. Vraj hodinky nemá, ale pozrie sa do mobilu. Toto rozprúdilo našu debatu, že ja vlastne hodinky aj mám, ale zavadzajú mi na zápästí ... atď. Bola som celá, neokradnutá, pokojná. Na ceste domov si sadol ku mne róm. Spýtal sa ma, koľko je hodín... Vystúpila som spokojná pobavená po družnej sympatickej debate.
A to najsilnejšie prišlo až po tom – ukázalo sa, že môj priateľ, na ktorého som sa dívala len s obdivom všetkého, čo na ňom a v ňom je, u ktorého som sa skúmala či ho nepreceňujem – je róm.
A takto, a podobne, to prebiehalo aj s prijatím iných s inou farbou pleti, než mám ja.
Už tu nebudem rozvádzať, koľko iných odpovedí som dostala v Božom slove, možno na inom mieste, ale môžem potvrdiť, že som vždy bola sama so sebou zaskočená a bola pri tom aj Cirkevná ustanovizeň, ktorá ma usmernila. Pochopila som, že semeno Božieho slova zasiate do srdca potrebuje byť zasiate od ľudí, ktorí nepomýlia. Pochopila som, že ak chcem žiť ako kresťanka, láska k Bohu a k blížnym v mojom srdci má byť na prvom mieste a že svoje srdce mám mať vždy otvorené pre prijímanie lásky Boha, Ježiša Krista, Ducha Svätého, aj Matky Pána Ježiša a našej Nebeskej Matky, Panny Márie aj svojho blížneho.
