„Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.“  (2Kor 9,7)

„Lebo ak je ochotná vôľa, cení sa podľa toho, čo kto má, a nie podľa toho, čo nemá. (2Kor 8,12)

 

Veľkorysý človek koná nezištne a dobrovoľne v prospech druhých, je si vedomý hodnoty svojej pomoci a prijíma námahu, ktorú pri tom musí vynakladať.  

 

Veľkorysosť je cnosť, ktorú je ťažko posúdiť objektívne inými ľuďmi. Ak napríklad počujeme o osobe, ktorá daruje väčšiu sumu chudobnejšiemu, prirodzene ho považujeme za „veľkorysého“. Pri tom takéto gesto je závislé na autentických pohnútkach,  indíciách, svedomí, podmienkach, cieľoch, a nemusí znamenať že koná preto, že ten druhý je odkázaný na pomoc a jeho to nijak nezaťaží. 

 

Východiskovým bodom veľkorysosti je, aby sme vedeli správne oceniť všetko čo máme a čo dávame a je dôležité, aby sme to vedeli správne zhodnotiť. 

Je mylnou predstavou tvrdiť že veľkorysosťou je, keď niečo robíme preto, aby sme si utíšili svedomie.

 Pri veľkorysosti musíme vedieť správne zhodnotiť hodnotu všetkého čo máme a čo dávame. Čo je hodnotnejšie, drahá hračka, alebo hodina strávená pri hre s dieťaťom?

Čo sa týka peňazí,  materiálnych darov, venovaní svojho času komukoľvek, rozhoduje to, či dávame zo svojho prebytku; musíme si to zadeliť tak, aby sme neukrátili svojich najbližších. 

 

Jednou z najzanedbávanejších oblastí veľkorysosti je správne zadelenie svojho času. Svojim voľným časom, venovanom niekomu  potvrdzujeme že dotyčný je pre nás vzácny, napr. odložíme noviny, ak od nás chce niečo naše dieťa, svoj čas organizujeme tak, aby sme mohli byť naporúdzi rodine, priateľom, spoločenstvu...

 

Veľkorysosť ani zďaleka neznamená, že len dávame. Ten, kto nevie prijímať dar či pomoc od druhého, kto nedá príležitosť inému, aby mohol byť veľkorysý voči nemu, nemôže byť veľkorysý. 

 

Je príznačné pre niekoho, že nedovolí prijať pomoc, aby mohol zdôrazňovať vlastné zásluhy.  Často ide aj o pýchu, že si dotyčný myslí, že nikto to tak dokonale nevie ako on.  

 

Vieme aj to, že často oveľa rýchlejšie vieme postupovať bez cudzej pomoci, ale aj tu sa môže preukázať naša veľkorysosť tak, že pomoc neodmietneme. Je tu príležitosť dať možnosť aj inému, aby konal veľkoryso.

  

Ďalším štádiom veľkorysosti je odpustenie, čo neznamená, že by sme prehrešok iného bagatelizovali, jednoducho musíme vychádzať z toho, že  Je veľkorysé, keď napriek našim zraneniam vieme odpúšťať z uznania potreby  lásky, ktorú dokážeme dávať.

 

Veľkorysosťou je aj snažiť sa svoje okolie presvedčiť o tom, že nikoho neodmietame, že môžeme očakávať premeny v dobrom smere. 

Ku konaniu veľkorysosti potrebujeme vhodné pohnútky, ktoré dávame na vedomie svojou schopnosťou a dobrou vôľou. 

Nemôžeme hovoriť o veľkorysosti, keď ju používame len voči tým, ktorých vieme bez rozmýšľania prijímať do svojej priazne. Je dôležité si postaviť správne priority, a pomáhať tam, kde je to najpotrebnejšie.

 

Falošnou veľkorysosťou je to, keď ju vykonávame tak, že za to niečo očakávame.

Musíme byť obozretní, aby sme veľkorysosť nepoukazovali tam, kde by pôsobila na rozmary príjemcu.  Hovoríme o veľkorysej ochote poslúžiť a svoj dar poskytnúť pre hľadanie a uskutočňovanie dobra. 

Ak chceme veľkorysosť použiť naozaj účinne, musíme jasne posúdiť svoje možnosti a dôležitosť potreby iného.

 

Nesmieme skĺznuť do rutiny dávania. Jednotlivé veľkorysé skutky sa stanú pravými, keď ich vykonávame v pevnom  presvedčení,  že druhí majú právo na našu pomoc a službu. 

Musíme sa usilovať konať svoje veľkorysé odovzdanie bez toho, aby sme si  kládli nejaké podmienky.

Každý nech dáva podľa predom uváženého predsavzatia radostného srdca, nie skormútene alebo z povinnosti, lebo veselého darcu miluje Boh.