Čím som staršia, tým viac sa zaoberám spomienkami.
Spomienky, snenie nedokážu zatlačiť ten cit
Samoty, najprirodzenejšej túžby, ktoré som potláčala,
Aby ma nespútal, neovládal skľučujúci pocit
Obavy, že mi niečo uniklo, čosi som zmeškala.
Keď sa dnes pozriem do zadu, môžem spokojná byť.
Konala som čo sa odo mňa žiadalo, ochotne pomáhala.
Vždy som sa snažila nikomu vedome neublížiť.
Za preukázanú službu odplatu nečakám.
Nepriateľov nemám, žijem si vcelku spokojne.
Márne nádeje som zahnala, na svetské šťastie šancu nemám.
Naučila som sa žiť vo viere, nádeji, v láske – skromne.
Naopak, dúfam, že sa už nič prevratné nestane,
Kým sa dočkám tej pravej, veľkej nádeje.
Nemám rada smútok.
Nemám rada žiaľ.
Nemám rada rozruch.
Nemám rada strach.
Mám rada Boha, Cirkev, rodinu - ľudí.
Mám rada život.
Mám rada radosť.
Mám rada pokoj.
Mám rada priateľstvo.
Mám rada pravdu.
Teším sa z lásky Boha.
Teším sa z vnučky, synov a neviest.
Teším sa z priateľstva.
Teším sa z každej služby, ktorú dokážem previesť.
Teším sa z každého dňa, z každého počasia.
No je tu niečo, čo ma v spomienkach k nostalgii núti.
Dosiahnuť súlad a jednotu, odstrániť bariéry, ľudí nerozdeľovať.
Môcť prežiť život, v ktorom ľudia dokážu žiť ako jedna rodina.
Aby tu bol dostatok pre každého, aby nik necítil potrebu zhŕňať
Bohatstvo a obraňovať ho pred inými, žiaden jedinec, žiadna krajina.
Aby to nebola len túžba možného života len v nebi.
Ďalej chýbajúce milujúce srdce, objímajúce ramená.
Pri spomienke ktorej, srdce sa chvejeako vtedy.
(Obrázok: z Albumu vytvoreného z obrázkov z mailu)
