„ Kto nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko čo má a kúpi ju.“ (Mt 13,46) ...

...čítam doma na obale svedectiev z Vysokej Nad Uhom, ktorú držím v rukách a teším sa, čo nové mi prinesie podľa jej tajomného názvu  - PERLY NÁDEJE - samotný jej obsah.

Keďže som ešte v tej chvíľke v podstate ani nevedela presne, aké to je - vydať svedectvo a čím sa stáva svedectvo svedectvom, uvedomila som si, že sa pravdepodobne púšťam do krásneho zážitku: dotyku Boha cez slová ľudí k môjmu srdcu.

Nečakala som však skutočnosť, akou hĺbkou ma budú oslovovať ľudské životné príbehy, pri ktorých som mala pocity rozmerov asi nemerateľných, od zimomriaviek až po záplavu sĺz... Preciťovala som Božiu prítomnosť, ktorá ma obklopovala pri počúvaní každého jedného človeka a nútila ma zamyslieť sa hlbšie nad tým mojim/našim životom, aký vlastne bol a aký je v porovnaní s nimi. Častokrát som sa prichytila pri tom, ako si kedykoľvek v myšlienkach premietam momentky z príbehov, ktoré ma oslovili.

Obdivovala som popritom vnútornú silu s akou vedeli úprimne rozprávať pred značne väčším davom „hladných“ ľudí, ktorým nebadane menili vnútorný svet a rebríčky hodnôt od základov už len tým, že mali odvahu vyjsť z radu a darovať svoj kúsok života, chváliť tak nášho Pána, Jeho nekonečnú lásku a milosrdenstvo napriek všetkým ťažkostiam a výzvam ktoré prežili.

Vybrať len jedno svedectvo sa mi zdá nereálne, pretože všetky nesú v sebe jedinečné posolstvo, a skutočne by som mohla spomenúť veľa krásnych svedectiev o úžasnej Božej láske, Jeho neskutočnej trpezlivosti, o tom ako modlitba premieňala životy ľudí, o povzbudeniach ako prijať seba samého takého akým nás stvoril Pán, o vzťahoch, uzdraveniach, fascinujúcich Božích plánoch, hľadaní ciest a vytrvaní vo viere...

Predsa niektoré sa ma samozrejme akosi bytostne viac dotýkali. V skratke spomeniem len tri - pre mňa najsilnejšie...

Svedectvo mladej ženy - ktorá podala výpoveď vo svojom zamestnaní pretože cítila, že to nie je to, čo ju napĺňa a s vierou v srdci sa otvorila novým veciam – ma v tom čase provokovala k podobným činom, vedela som sa s ňou stotožniť, nakoľko som sa aj ja nachádzala v podobnej situácii a úprimne povedané nevedela som, ako to všetko mám riešiť. Teraz, s odstupom času vôbec neľutujem svoje rozhodnutie a cítim, že idem po tej ceste, ktorú pripravil pre mňa Pán, aj keď ešte neviem presne ako mám chápať to všetko čo mi dáva, ale možno snáď ani nezáleží teraz na tom, aby som pochopila Jeho plán, záleží na tom, aby som prijala Jeho pozvanie kráčať s Ním po tejto ceste. A som Mu za všetko, ale hlavne za tú vnútornú silu, ktorou ma obdaril v deň mojej výpovede po toľkých rokoch zo zamestnania veľmi, veľmi vďačná, ako aj za všetky Jeho milosti, ktoré som bola schopná uvidieť až oveľa neskôr.

Ďalej svedectvo mladého muža - ktorému lekári diagnostikovali určitý druh onkologického ochorenia - bol pre mňa taktiež dôverne známy, keď spomínal, ako on vnímal samotu keď nemal pri sebe nikoho zo života, v podstate len čísla v mobile... Hm, zo skúseností viem povedať, že je naozaj dôležité pre takého človeka byť veľkou oporou, dať veľa svojho času, trpezlivosti, lásky a nádej v živú vieru, že všetko je v tých najlepších rukách – v rukách Božích – a že akokoľvek je táto skúška o život ťažká, je nádej... a tá nádej pramení z Boha. Je naozaj pravdou, keď tento mladý muž povedal: „neverím, že chlapi neplačú“... ale áno, vedia plakať... ale vtedy ten pohľad na nich doslovne trhá srdce. Je veľmi dôležité uvedomiť si  –  aj v tých chvíľach je všetko zverené nášmu Bohu - treba vedieť prijať túto skúšku, naučiť sa s ňou žiť a nezabudnúť ísť ďalej ... Samozrejme rebríček hodnôt sa nenávratne zmení, zároveň však aj všetkých ľudí, ktorí sú v blízkosti. Bude to znieť možno zvláštne, ale všetky, skutočne všetky skúšky boli a sú darom od Pána, prameniace z Jeho nekonečnej lásky.

A na koniec spomeniem ešte jedno svedectvo mladej ženy – jej životný príbeh som počúvala v nemom úžase a so slzami v očiach. S úžasom práve preto, aké krásne svedectvo vydala táto žena, s úplnou odovzdanosťou a vďačnosťou aj za nečakaný kríž, ktorý musela zvládnuť uniesť v čase tragickej straty svojho manžela, za to s akou bázňou rozprávala o Božej Láske a celým svojim srdcom bola a aj je Bohu vďačná za všetko, čo doteraz prežila.... jednoducho celý jej postoj k životu bol pre mňa fascinujúci... Bola pre mňa povzbudením a zároveň potvrdením môjho zmýšľania, ktorým sa snažím žiť neustále /aj keď občas padám/, že zveriť všetko Pánovi je tá najúžasnejšia vec na svete, a nikdy nie je čo ďalej riešiť... stačí len prijať, stačí mu veriť, bez hraníc ho milovať, pretože Pán sa vždy postará o všetko. Pretože Bohu nič nie je nemožné. Dôležité je, nezabudnúť na to a ďakovať za všetko! Úplne za všetko!

 Ale prečo sa s tým zdieľam práve teraz?

Dostala som pozvánku do Domčeka Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, kde sa počas roka a zároveň aj v týchto dňoch organizujú rôzne púťe a napadlo ma, že ak náhodou túžite zažiť niečo nové a duchovne nenahraditeľne vzácne a krásne - neváhajte – a prijmite pozvanie...

Viac info: www.domcek.org

Pekný požehnaný čas Vám prajem, kdekoľvek Vás Pán zavedie...