Pred jednou mládežníckou svätou omšou som s obdivom pozerala na krásne talentovaných mladých ľudí, ako si pripravujú piesne, skúšajú, spievajú...
Fascinovali ma svojou radosťou, originalitou, jedinečnosťou a asi som sa musela aj divne usmievať, keď sa zrazu obrátila ku mne kamarátka s otázkou: „ a počuj, nechcela by si aj ty spievať?“
Môj úsmev mi zamrzol na tvári.
„Kto ja? Nikdy som nespievala ani v zbore, ani nikde, ani nemám hlas a...“ prerušila moje námietky slovami: „ tak poď, len to skús, neboj sa, poď...“
S vyplašenými očami som sa na ňu pozerala, ako v detstve na uja zubára.
Ale tak prečo nie, pomyslela som si a skúsila som spievať s nimi na tej sv. omši.
Bola som neskutočne nadšená! Nie zo svojho spevu ale zo spoločenstva.
Nový zážitok, ešte zaujímavejšie pokračovanie... či ma neoslovil o pár mesiacov v kostole spevácky zbor s dlhoročnou tradíciou a oceneniami? Nechápala som...
Moja otázka bola tá istá... Ich odpoveď tiež: „poď...“
Priznajte sa, odmietli by ste také pozvanie? Už len zo zvedavosti, s profesionálnymi ľuďmi, s profesionálnym vedením...
Musela som sa „poštipkať“ či to všetko čo sa začalo diať okolo mňa, je len obyčajný sen alebo skutočnosť.
Cítila som znova neskutočnú radosť z viditeľného Božieho vedenia. Stretla som nádherné talenty, pri ktorých som sa cítila ako akciový balíček s názvom: „veľké nič &maličká smietka v jednom“.
Ale čo Boh vymyslel, bolo ešte neuveriteľnejšie.
Na záver niekoľkohodinových skúšok rôznych pre mňa neznámych umeleckých diel, mi povedali:
„Nuž , treba ten hlas trošku preleštiť ako kryštál, ale je to dobré........takže budeš spievať sopran dva.“ Fíha!
Spomenula som si na kamarátku a zmohla som sa len na prekvapenú otázku: „to akože myslíte úplne vážne?“
„Jasné, čakáme ťa aj nabudúce, poď...“ znela odpoveď. Hmmm...
Poď.
S akým citom si nás pozýva Pán všade tam, kde možno ani netušíme, že môžeme niečo rozvinúť, niečo nové nájsť, objaviť nepoznané a spoznať neobjavené...
Poď...
... čo ty na to? Prijmeš jeho pozvanie?