Dejiny spásy v skratke

Začnem ihneď. Boh stvoril svet a do sveta postavil ľudí. Nedivme sa mu. Aj my máme radosť, keď môžeme robiť radosť iným. Potrebujeme mať radi druhých. Rodičia majú takisto radosť, keď pripravia deťom vianočný stromček vidiac ich rozžiarené očká, hoci im to malé deti môžu tak akurát odplatiť pokojným spánkom v noci.

Každá kvalitná práca vyžaduje čas. Preto sa aj svet musel pripraviť na príchod človeka. Zem musela vychladnúť, klíma musela byť schopná prijať žive organizmy a aj dinosaury museli vyhynúť, aby hlavne tým mäsožravým nespestroval človek jedálny lístok. Keď bolo všetko pripravené, rastliny, zvieratka, mohol prísť na tuto zem človek. Je to pochopiteľne. Ak to zoberieme z ľudského hľadiska, rodičia postavia dom, nasadia trávnik, stromy, zeleninu začnú chovať zvieratá a do takto pripraveného domu vovedú deti. jasne, že je to ideál. Keďže pribúda manželstiev z núdze, tak iba pripomeniem, že napríklad lastovičky ešte toto pravidlo dodržiavajú. Najprv postavia hniezdo a potom tam dávajú mláďatká. Človek začal byť človekom. Hoci jednoduchým, ale vedel odovzdávať informácie - mal tradíciu. Zviera to nevie, ani opica. Ak sa napríklad vycvičí pes na hľadanie výbušnín, to neznamená, že bez prispenia človeka tieto svoje schopnosti odovzdá mláďatám a že ich odnaučí hrabať. Je pravdou, že zvieratká udivujú určitými prvkami inteligencie, ale je to preto, aby nám mohli slúžiť. Nezmierme sa s tým, že našimi predkami boli opice. Tie behajú dodnes po stromoch! Našimi predchodcami boli ľudia - hoci jednoduchší, ale nemáme pravo sa im smiať. My by sme už nevyrobili štiepanú industriu, kamenne nože a tenké kosáky z radiolaritu. Ťažko by sme prežili niekde vo vchode do jaskyne. Nevieme vyrobiť oheň bez zápaliek a tuhých rozpaľovačov. Oni to vedeli. Nevedeli by sme zabiť medveďa bez guľovnice, oni to dokázali. Keď hovoríme o vývoji, ten existuje vždy aj v živote jednotlivca. S prácou sa človek zušľachťuje, bez práce degraduje. Ak pravá ruka pracuje, tak je väčšia aj mocnejšia. Ak sa chrbtica nenamáha, tak sa kriví. Ako rodičia musia udržiavať dom, hoci ho už raz postavili, tak aj Pán Boh udržiava našu zem pri existencii, hoci ju už stvoril.

Na počiatku ľudských dejín došlo ku skratu. Do sveta vstúpil hriech a veľmi jednoducho a pritom hlboko duchovne je to opísané v prvých kapitolách knihy Genezis. To, že sa tam spomína jeden pár Adam a Eva, to nech nás netrápi. Vyjadruje to aj tú veľkú pravdu, že dejinami hýbu osobnosti, či už kladne, alebo záporne - nie masy. Ak pozorujeme ľudské dejiny, tak dáme tomuto tvrdeniu za pravdu. Už po tejto udalosti v Edene Boh oznamuje diablovi - hadovi, že sa určite nebude nudiť a že mu ľudí len tak napospas nenechá. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu" (Gn 3, 15) Táto stať sa volá Protoevanjelium.

Vykupiteľ – Ježiš narodený zo ženy nemohol prísť ihneď. Ľudstvo sa muselo kultúrne pripraviť na prijatie radostnej zvesti. Ani my nedáme dieťaťu prečítať knihu, keď ešte nepozná písmenka. Tak muselo prejsť veľa storočí. Gréci so svojou filozofiou a so svojim bádaním pripravili pôdu na prijatie Ježišovho posolstva. Samozrejme, aj v knihách Starého zákona sa vynára postava Ježiša Krista. Proroci ho takisto predpovedali a nábožní Židia očakávali. Spomína sa aj v žalmoch.

Nemáme právo Ježišovi nič vyčítať. Počas svojho krátkeho života na zemi si „vychlípal" to najhoršie. Prijal údel spoločensky nechceného dieťaťa. Preto sa narodil v maštali. Akoby Izaiáš o tom písal: „Vôl pozná gazdu a osol jasle svojho pána" (lz 1,3a). Aj v minulosti to bolo bežné, že v zime sa zvieratká brávali do chalúpok a zohrievali sa spolu aj s domácimi. Takto niekedy žili naši pradedovia, pokiaľ ovšem nemali šľachticky pôvod. Aj o Ježišovi platia slová z knihy Múdrosti: „V plienkach som bol vychovaný a so starosťami" (Múdr 7, 4). Ježiš prijal život utečenca, polosiroty – sv. Jozef sa už nespomína v jeho dospelosti. Žil tichý život v Nazarete. Mlčal, aby mohol hovoriť. Ako to kontrastuje s našimi celebritami, ktoré niekým vyhodené vyletia do vzduchu ako svetlice, zažiaria, vyhoria a tvrdo, veľmi tvrdo dopadnú na zem. Namiesto toho, aby dovolili v tichu narásť svojim krídlam, aby tak mohli samostatne lietať, sú vyhadzovaní do vzduchu. Z praxe vieme, že dobré veci sa nedejú odrazu. Dobrý strom rastie pomaly. Rýchlo vyrastú iba lopúchy a burina. Ich použitie nebudem do detailov rozvádzať.

Ježiš zakúsil aj pokúšanie. Diabol mu ponúkol, aby bez námahy premenil kamene na chleby. Ježiš toto pokušenie odmietol. Ani jeden zázrak neurobil pre seba. Ak sa na nám niekedy predostiera možnosť mať „za malo námahy veľa muziky", tak to smrdí čertovinou. Na tejto vlnovej dĺžke fungujú podvodníci a my im nalietame. Nemôžeme Ježišovi vytýkať: „Ty nevieš, čo je to smäd, čo je to hlad, čo je to umierať v hrozných bolestiach mladý a všetkými opustený" Nemôžeme mu povedať: „Nevieš, čo to je plakať pri hrobe priateľa, nevieš, čo je to byť nespravodlivo posudzovaný len preto, že si sa stretával a rozprával s hriešnikmi, a so ženami. Navyše sluhovia farizejov povedali o Ježišovi: „Nikdy tak človek nehovoril" (Jn 7, 46). Ježišovo posolstvo presahuje ľudské myslenie. Ježiš nám ukázal, že nás ma rád a muselo ho to veľmi bolieť, keď ho nenávideli tí, ktorých mal rád. Ľudia však budú radšej nosiť desať lotrov na rukách, ako trpieť medzi sebou jedného proroka. Preto bol Barabáš prepustený na slobodu podobne ako mnoho kriminálnych živlov počas nástupu totalitných systémov. Veľmi veľký rozruch vyvolal film Umučenie Krista. Vraj je film brutálny. Zlé a cudzoložné pokolenie, vrahovia nenarodených deti a starcov, producenti hororov sú zrazu nejakí utlocitní! Nepovedal by som, že sú pohoršení, ako skôr nazlostení, že film otriasa prespatými kresťanmi. Ak by Ježiša vo filme skladali z kríza americkí vojaci a lekári by ho úspešne resuscitovali v Insbrucku a Ježiš by Bruselu odsúhlasil všetky homofilné a lesbofilné zakony, tak by to bolo v poriadku.  Film by nevyrušoval a my prispatí kresťania by sme uverili, že bol natočený podľa skutočnej udalosti. Čo tam bolo nereálne!? Utieranie krvi na dlažbe po bičovaní. Veď to isté robíme aj my, keď upratujeme na ceste po dopravnej nehode. Alebo plačúca Mária, ktorá sa rúti aspoň na chvíľu k Ježišovi a spomína? Ktorá matka sa usmieva pri umieraní svojho dieťaťa? Ktorá matka si nepremieta život dieťaťa, keď ju zalievajú slzy pri jeho truhle?

Človek nemohol ľudstvo vytiahnuť z biedy. Slepý slepého nepovedie. Musel to urobiť Boh. Boh, ktorý je mocnejší ako my a bol pred nami. Ten Boh musel vstúpiť do prostredia sveta. Prežívame teraz začiatok veľkonočnej doby. Prežívajme ju vo vedomí, že sme boli draho vykúpení a podľa toho pristupujme aj k Ježišovi ako k tomu, ktorý je nám veľmi blízky, lebo čo prežívame my, to pretrpel aj on a nebojme sa priznať, že je našim priateľom.

autor textu: Jozef Krišanda katolícky kňaz

článok bol publikovaný v marci 2005 v časopise Slovo zo srdca, roč. XII, č. 3