Nemyslime si, že dokážeme účinne pôsobiť, keď sa budeme vo všetkom prispôsobovať svojmu okoliu. Ak stratíme úctu k sebe samým , nečakajme, úctu od druhých voči sebe a svojmu povolaniu.

Nerozvážnosť , flexibilita

Nerozvážnosťou je neopierať sa o modlitbu Breviára, mysliac si, že získam viac času na iné aktivity. Nerozvážnosťou je žiť dlho a pokojne s vážnymi hriechmi a uspokojovať sa  vo vedomí, že moji penitenti sú aj tak horší. Nerozvážnosťou je nečerpať silu z Eucharistie aj pri jednoduchých návštevách kostola. Buďme realisti. Nemožno robiť dobre a nemať pritom nepriateľov, ktorým síce máme priať večnú spásu, ale nemôžeme sa im prispôsobovať. Oni nás nebudú mať radi, ak  im vždy a vo všetkom vyhovieme. Oni budú nami pohŕdať a my im budeme celí šťastní robiť šašov, ako Samson Filištíncom na hostinách.  ⁸ Jemu odstrihli sedem vrkočov a my sa môžeme svojim správaním zbaviť siedmych darov Ducha Svätého. Samson bol prispôsobený podľa chúťok Filištíncov a napriek tomu ním pohŕdali. Na počiatku Samson stratil opatrnosť a zdravý rozum, a potom už prišiel o všetko. Múdrosť dáva človeku obmedzenia a vždy je to opak nerozvážnosti a hlúposti. V Písme sa píše:,,Vlož svoje nohy do jej pút a svoju šiju do jej ohlávky ; polož svoje rameno a znášaj ju a jej putá nezunuj” ! ⁹ Napriek obmedzeniam múdrosť dáva zároveň aj istotu. Opäť v knihe Sirachovej sa píše:,, Jej putá ti budú mocným hradom a silnými základmi a jej nákrčník ti bude skvelým odevom. ¹⁰ Aby mohol byť človek múdry, musí mať niečo v živote prežité a pretrpené.. Múdrosť si človeka zušľachťuje utrpením. Bázeň a strach zosiela na neho na skúšku, sužovať ho bude trápením svojej náuky, až vyskúša jeho zmýšľanie, či sa môže zveriť jeho duši. ¹¹ V čom vidím niekedy problém duchovného rastu kňazov, je nedostatok času, aby sme premýšľali a mlčali. Niektorí kňazi síce radšej rozprávajú, ale ak im často chýba čas na premýšľanie a čítanie, potom tárajú a opakujú sa. Kňaz musí často otvárať ústa ako na objednávku aj vtedy, ak by chcel mlčať. Aj studnička potrebuje čas, aby sa doplnila vodou. Treba z nej čerpať, aby sa z nej voda nestratila inde, ale zároveň ju neslobodno vyčerpať natoľko, aby sme nenačierali do bahna. Kňaz potrebuje v sebe uchovať zážitky a udalosti, a potrebuje mať možnosť nad nimi premýšľať aby mohol tvoriť a tak z tvorivého ticha viesť ľudí. Profesor Jozef Špirko tvrdí:,, V kritických chvíľach Cirkvi a kresťanstva záchrana prichádzala z tichých kláštorných ciel. ¹² Dnešná doba je dobou zhonu a stresu, a toto vstupuje aj do nášho kňazského života. Nesúhlasím s tým, aby sme boli leniví a nevzdelávali sa, ale niekedy mám pocit, že aktivity v záujme štatistickej kvantity degradujú kvalitu aj v Cirkvi. Ak nezastavíme, nenatankujeme, ak nenatankujeme nemôžeme voziť iných – svojich veriacich, maximálne môžeme auto neúčinne tlačiť a to sa nadrieme bez efektu.

Syndróm:,,Máš dosť!”

Opačným extrémom prehnaných aktivít je pasivita na spôsob boháča z evanjelia. Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu. Potom si povedal : Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok.

Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj ! ¹³  Výraz:” Máš dosť! ”som počúval veľmi často v seminári ako reakciu na nejakú výpoveď. V seminári to bola fráza ale v pastorácii to nesmie byť norma náročnosti na seba. Máš doktorát? Máš dosť! Neštuduj a retarduj! Postavil si kostol? Máš dosť! Prestaň sa modliť! Postavil si faru? Máš dosť! Vegetuj, kým ťa biskup nepreloží! Dosť si sa natrápil, uži si, dovoľ si nejaký ten hriešok však si zaslúžiš za toľké odriekanie! Myslím si však, že bežné životné situácie nám nedávajú spať na vavrínoch, skôr nás omráčia pri pádoch s nesenými životnými krížmi. Zo štádia, keď máme pocit, že sme už dosť urobili nie je ďaleko k pýche ktorá hrozí aj nám kňazom pokorným služobníkom. Pýcha vedie k nestabilite a tak to pripomína Písmo: ,, Nevypínaj sa mysľou ako býk, aby ti tvoja nerozumnosť azda neporazila silu” ¹⁴. Sme v pokušení moci, tak ako apoštoli, keď sa medzi sebou handrkovali, ktorý z nich je väčší.¹⁵ My dobre vieme, ktorý z nás je väčší, nie sme farboslepí a farbu cingula ešte rozoznáme. My si túto našu veľkosť transformujeme  do polohy, ktorý z nás má viac roboty. Sme ako sliepky znášajúce vajcia a okolo toho robíme adekvátny, alebo neadekvátny krik. Niekedy sa naša nadradenosť prejavuje takisto apoštolsky, kedy by sme zosielali oheň z neba na tých, čo nás neprijímajú. Aj ja som v tomto pokušení a preto som raz zareval Cigánke, ktorá mi nahrešila:,, Me pokerava tuke, paľis tu dikheha ”! ¹⁶ Pokušeniu znamenať niečo pred ľuďmi podľahol aj Mojžiš, keď sa opýtal Izraelitov:,, Počujte vy buriči: Budeme vám môcť vyviesť vodu z tejto skaly ? ¹⁷ Aj pri zdanlivých pastoračných úspechoch si musíme povedať so žalmistom:,, Nie nás Pane, nie nás, ale svoje meno osláv.” ¹⁸ Určitým nerozumným prejavom je pričasté rozširovanie chýb a skutočných, alebo domnelých hriechov kňazov nami samými, pričom býva veľmi dobrým zvykom upadať do hriechov, ktoré my sami pranierujeme. Bohoslovci nadávajú na principálov a predstavených a po kňazskej vysviacke šliapu do tých istých problémov. Kňazi sa radi hrabú v pádoch iných kňazov a ani sa nenazdajú a sedia v tej istej ” mláke ”. Jedno, čo potrebujeme je mať rešpekt a reálny pohľad na seba. Apoštol Pavol nás vyzýva:,,S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.”¹⁹

 Autor: Jozef Krišanda, katolícky kňaz

publikované v časopise "Slovo zo srdca"roč. XI., č. 4, apríl 2004, s. 9

8.Sudcov 16,25

9. Sirach 6,25 –26

10..Sirach 6,30

11.Sirach 4,19

12.Jozef Špirko, Dejiny a umenie očami historika, Lúč2001, str.111

13.Lk 12, 16 – 19

14.Sir 6, 2

15.Mk 9, 34

16.Ja ti porobím, potom uvidíš!

17.Numeri 20,11

18.Žalm 115,1

19.Filipanom 2,12