Je zrejmé, že Boh vo svojej prozreteľnosti pripravoval na veľké dielo vytvorenia Svätej rodiny nielen Matku svojho jednorodeného Syna, ale aj jeho pestúna, ochrancu, ba pred očami ľudí – otca. Keď však nadišla plnosť času, môže byť prekvapujúce, že so zvestovaním svojho diela spásy prichádza len za Máriou.
Prečo neposlal archanjela Gabriela aj k Jozefovi? Jednoducho – akoby „cestou“ od Márie: „Ave, Jozef, Boží spravodlivý. Požehnaný si medzi mužmi, lebo Tebe zverí Boh do opatery svojho jednorodeného. Hľa, tvoja snúbenica počne a porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov... Nečuduj sa, ako sa to stane. Duch Svätý zostúpi na ňu a moc Najvyššieho ju zatieni. Preto aj dieťa bude sa volať Svätým, bude to Boží Syn. Lebo Bohu nič nie je nemožné.“
Nejako takto, napríklad. Bolo by to, takpovediac, korektné.
Chcel ho skúšať?
Vieme však, že Boh nikdy neskúša človeka nad jeho sily. A toto je nad ľudské sily. Veď či bolo kedy počuť, že by žena otehotnela bez sexuálneho styku s mužom? Odpoveď je zdrvujúco jednoduchá: Nie! Nikdy!
Ako toto mal Jozef zvládnuť?
A predsa, zdá sa, akoby Boh posielal svojho anjela za Jozefom až následne, akoby „hasiť“ problém. Resp. presnejšie, už len usmerniť Jozefovo rozhodnutie – avšak v skutočnosti, problém (odsúdiť či neodsúdiť svoju snúbenicu z nevery) mal už vtedy Jozef vyriešený.
V tom kritickom momente šoku z Máriinej správy, necháva Boh Jozefa samého... s ňou. Aký s tým mohol mať zámer?
Zdá sa, že Boh dáva úžasnú vážnosť spoločenstvu lásky medzi týmito svojimi vyvolenými snúbencami. Verí v silu ich intenzívneho dialógu, vzájomnej dôvery, láskyplného podelenia sa o výnimočnú skúsenosť s Bohom (z jednej strany), i láskyplného prijatia tejto skutočnosti (z druhej strany), v intimite ich súkromia. Bez ohľadu na vonkajšie pohľady, názory, hodnotenia, rady, nátlak, či výsmech.
A tak hoci evanjeliové opisy ich dialógu s Bohom sa môžu zdať celkom jednostranné – najprv sama Mária s Bohom, potom párkrát sám Jozef s Bohom, neskôr zas sama Mária s Bohom – kontext lásky a manželstva týchto svätých osôb dáva jasne tušiť, že Boh síce prichádza len k jednému z nich, ale akoby samozrejme predpokladá, že následne si to v spoločnej modlitbe dôkladne preberú medzi sebou, takže výsledné rozhodnutia sú už ich spoločné.
Svätý Jozef sa takto stáva príkladom a orodovníkom aj v tej jedinečnej schopnosti vedenia manželského dialógu, ktorý – ako nás skúsenosť učí – vie byť v manželstve jedným z najnáročnejších podujatí. Aj preto ho uctievame, okrem iného, aj ako ochrancu rodín, nie teda len z hľadiska materiálneho postarania sa, ale i z hľadiska rozumnej a zodpovednej ochrany pred vnútornými napätiami, prameniacimi z totálnej rozličnosti, a to aj v živote s Bohom, medzi ženou a mužom.