Adventná kázeň Mons. Mariána Bublinca na Katolíckej univerzite v Ružomberku mi zas o čosi viac priblížila postavu sv. Jána Krstiteľa, najväčšieho z tých, čo sa narodili zo ženy (11,11).
Svätý Ján Krstiteľ žil veľmi prísnym asketickým životom. Asi patril do komunity Esénov a - s milosťou Božou - sa dopracoval k veľkej duchovnej múdrosti. Ale nenecháva si ju pre seba - vychádza k ľuďom, aby splnil svoje prorocké poslanie.
Vyzýva ľudí na pokánie, ale kladie reálne splniteľné požiadavky. Ani od mýtnikov (ktorých - zrejme nie bez príčiny - všetci pokladali za verejných hriešnikov) nežiada, aby sa vzdali svojho zamestnania, predalo všetko, čo majú a pod., ale aby nevymáhali viac než im prikázali (Lk 3,13).
Pravdu pomenúva bez servítky, jeho varovania znejú priam hrozivo, a predsa prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea (Mt 3,5). Ba i Herodes ho "rád počúval", hoci býval vo veľkých rozpakoch z toho, čo mu hovoril (Mk 6,20). Ján musel mať charizmu, z ktorej sálalo nielen burácanie na pokánie, ale povzbudenie a dôvera v hriešnikovo obrátenie.
A keď sa vo väzení dostal do vnútornej krízy, nezakrýva ju, a to ani pred svojimi učeníkmi - s pokorou uznáva, že je v tme a posiela ich za Ježišom, opýtať sa, kde je pravda (Lk 7,20).
Vždy som chápal, že po tom, čo všeličo sa o Ježišovi hovorilo, navyše vo väzení, mohol celkom pochopiteľne aj Ján pocítiť pochybnosti. Už to je obdivuhodné, že sa s nimi neuzavrel do seba, ale priznáva sa k nim a chce si ich vyjasniť. Skutočnosť, že to robí pred vlastnými učeníkmi a ich prosí o pomoc - on, veľký a uznávaný učiteľ, na vrchole svojho životného svedectva..., to ma ozaj oslovilo. Zrejme si ho zahrniem medzi patrónov, ku ktorým sa vo svojom učiteľovaní utiekam.