« Назад

Dokáže Boh zmeniť zmýšľanie človeka?

Dokáže Boh zmeniť zmýšľanie človeka?

Povzbudzovali sme ho s manželkou... ale nič. Nedal sa potešiť. Zostával vo svojej skepse. Mali sme pred sebou človeka, čo sa vzdal. Človeka bez nádeje. Bez elánu. Bez optimizmu. Deprimovaného. V depresii. Dalo sa to aj trochu pochopiť, lebo hodnotenie mal presne medzi trojkou a štvorkou a ten učiteľ mu bez skúšania dal naschvál horšiu. Priznám, nerozumiem takémuto druhu vychovávateľov, ktorí miesto povzbudenia žiaka prikloniac sa k lepšej známke – radšej ho deptajú. A bez možnosti opraviť si? Berú mu tak chuť sa učiť a možno aj celkovo žiť.

Na hodinu angličtiny prišiel zničený. Nespoznával som ho. Veď to bol pomerne veselý chlapec, siedmak, aj keď s tieňom smútku v očiach. Miško sa volal. Ten tieň bol kvôli – ako je to teraz také bežné – chýbajúcemu vzťahu s otcom, ktorý ani láska matky nedokázala nahradiť. Ale v ten deň bol úplne zmorený a skleslý.

Pýtam sa ho, čo sa stalo. Mali sme totiž spolu dobrý vzťah, lebo som mu túžil trochu nahradiť chýbajúceho otca v rodine. Posťažoval sa mi, že jeden učiteľ mu chce dať na vysvedčenie štvorku z iného predmetu, sólovú. Rodičia boli z toho zhrození, lebo tá sa mala počítať aj neskôr do prijímacích skúšok na strednú školu: či ich bude musieť robiť, alebo bude prijatý bez nich. A vraj už je to definitívne, lebo bola zaokrúhlená. Vraj je to beznádejne stratené. Hrôza!

Povzbudzovali sme ho s manželkou... ale nič. Nedal sa potešiť. Zostával vo svojej skepse. Mali sme pred sebou človeka, čo sa vzdal. Človeka bez nádeje. Bez elánu. Bez optimizmu. Deprimovaného. V depresii. Dalo sa to aj trochu pochopiť, lebo hodnotenie mal presne medzi trojkou a štvorkou a ten učiteľ mu bez skúšania dal naschvál horšiu. Priznám, nerozumiem takémuto druhu vychovávateľov, ktorí miesto povzbudenia žiaka prikloniac sa k lepšej známke – radšej ho deptajú. A bez možnosti opraviť si? Berú mu tak chuť sa učiť a možno aj celkovo žiť.

So ženou sme mu zdôrazňovali, že nič nie je stratené, nech sa modlí. On povedal, že sa modlil a – nič, dokonca povedal na adresu Boha jednu nepeknú vec. Myslel, že Boh je jeho sluha: žiak povie a Boh-sluha vykoná. Nie je to tak. Nepochopil, kto je Boh. Nesmie tam byť ani tieň pýchy. Len pokora a úcta pred jeho majestátom a mocou.

Ale povedal som mu, nech dúfa, nech ešte raz za ním ide, že my s manželkou sa budeme za neho prihovárať – nech len ide. Najprv nechcel: tak ťažko-preťažko sa vracia do tej istej rieky! Vyhováral sa, že už to nemá cenu, už je to prehraté – my ho vôbec nepoznáme, aký je zákerný. Je to ten – podľa neho – najhorší učiteľ na svete. S ním sa jednoducho nedá. Tu sme sa zase my nemohli vzdať. Presviedčali, povzbudzovali... až nakoniec prisľúbil.

Večer sme sa intenzívne modlili najmä za zmenu myslenia učiteľa, lebo evidentne mu ju chcel dať naschvál; posledný mesiac – hoci sa hlásil na odpoveď – ho nechcel vyvolať, aby si známku nemohol opraviť. A za zmenu myslenia jeho samého; aj on to potreboval. Za zmenu v postoji a vzťahu učiteľa a žiaka. Bohu nič nie je nemožné – ako sme sa už mnohokrát presvedčili v našich životoch. My nevieme, ale On vie, ako na to. Pozná vnútro človeka, veď ho stvoril, pozná vlastnosti, dary, ktoré mu dal, pozná ho lepšie, ako sa človek pozná sám. Vie, aký spôsob najlepšie zvoliť.

Deň na to zvoní na mojom stole mobilný telefón. Znel mi akosi naliehavo: „Čo sa deje?“ preberám v mysli. To mi volá Miško nadšeným hlasom, až dojatým: že sa stal zázrak a ten učiteľ zrazu pristúpil na jeho prosby. Dovolil mu odpovedať, čo dovtedy úplne striktne odmietal a výsledná známka bola o stupeň lepšia! Napriek zaokrúhleniu. Zázrak! Bol úplne premožený tým, čo sa stalo. Nemohol ovládnuť svoje emócie. Bol nám veľmi vďačný.

Áno, tak to je, Boh môže dať človekovi milosť, aby on zmenil svoj strnulý postoj – a to, čím sa vôbec nedalo pohnúť, zrazu ide ako po masle. A nielen to: aj onen žiak viac pochopil, kto je Boh a kto nie je. Možno aj kvôli tomuto zásahu Boha do jeho života sa potom vzdal počúvania veľmi deštruktívnej hudby, plnej oplzlých rečí a nadávok a rebélie voči rodičom, spoločnosti a vlastne voči všetkému. Keď Boh koná, tak v plnosti.

>>>>CONCLUSION>>>>>>>>>>>>>>>>>>>

My sa nikdy nemusíme vzdať. Kde končia schopnosti a sily človeka, tam začína Boh. On môže urobiť aj najväčší zázrak – ja ho za taký považujem – zmeniť zmýšľanie človeka. Prečo najväčší? Keď uzdraví z rakoviny – použije svoju moc a je to; chce – a stane sa. Všetky veci a okolnosti ho musia poslúchať. Ale pri týchto druhoch zázrakov (ide aj o obrátenia a uverenie), má čo dočinenia so slobodnou vôľou človeka. To je iné. To už je „niečo ťažšie“ aj pre Boha. Ale... on vždy vie, ako má na človeka ísť, aby neporušil jeho slobodnú vôľu. On vždy vie, ktorou cestou ho viesť, aby pochopil. Aby ho poučil. On jediný vždy vie, ako naňho ísť.

Štefan Patrik Kováč, Mgr, ThLic

evanjelizátor, duchovný poradca a učiteľ

PS Kto by chcel, aby sa tento príbeh stal požehnaním aj pre iných, na oslavu Boha, prosím o zdieľanie FB. Boh ti žehnaj!

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Отправлено в 30.11.14 17:18.
Patrik-Števko, je to veľmi povzbudivé a počas svojej učiteľskej a vychovávateľskej práce som to zažila mnohokrát, áno, takáto silná je modlitba a takými svedectvami sa máme povzbudzovať. Deo gratias!
Отправлено в 08.12.14 10:54.