Gn 13, 2,5-18

Abram mal nielen všetkého dostatok, ale aj množstvo stád, striebra a zlata.....Ale to mal aj Lót, jeho synovec...a keď sa dostali na miesto, priaznivé pre živobytie, nastáva zvada medzi pastiermi, každý chce uchmatnúť čo najviac pre seba.....A Abram, ktorý má už svoj vek a autoritu a nemusel by sa podriaďovať synovcovi, spontánne rozhodne- rozíďme sa. A o čo veľkodušnejšie: dáva Lótovi na výber, dáva mu prednosť a on sa uspokojí s tým čo ostane....
Abram sa nebojí ukrátenia. On totiž všetku svoju nádej vkladá do Pána. Opláca sa mu to. Lót si vyberie to, čo sa naoko zdá priaznivejšie, krajinu, ktorá na pohľad vyzerá lepšie, údolie Jordánu,úrodné a zavlažované ako raj.
Abram ostáva v Kanáne a uskromní sa.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští.....to poznali aj naši predkovia a uchovali to v tomto prísloví. Lót sa dostáva dokonca do mesta....čo ho tam čaká? Hriešne prostredie, sústavný nátlak zla na neho, žiaden pokoj a harmónia.
Abram viac spoliehal na Pána a dostáva vzácne prisľúbenie. A nie je nijako ukrátený. Pán mu prisľubuje to , čo je najvzácnejšie- potomstvo. A ani životné potreby neprestali chýbať. Neskôr meno Abrahám, a titul zakladateľa národa, ktorý dodnes nevyhynul, hoci niet stopy na zemi po mocnejších národoch a ríšach.
Mať a ustúpiť. Mať a dôverovať, že je lepšie to, čo chce Boh a úplne sa spoľahnúť, že On ho povedie, hoci cez skúšky, ale dá mu to najlepšie. To je viera! Vedieť rozlíšiť pravé hodnoty hodnoty od lesku a slávy tohto sveta.
V tom vidím aj pre seba postavu Abrama ako vzor, a nie tak celkom nedostižný. Je menej namáhavé ako pachtiť sa za niečim veriť Pánovi, že mi dá to najlepšie, čo práve ja potrebujem.
Preto som sa nesmierne potešila,keď po Druhom Vatikánskom koncile v novej verzii litánií ku všetkým svätým vidím aj s v ä t ý A b r a h á m ,oroduj za nás. Nebol bez chýb. Popálil si prsty aj on, keď bol nedočkavý
s tým potomstvom a splodil so slúžkou Izmaela.....to bola prirodzená cesta.
Božia cesta- darované potomstvo cez Izáka, potvrdené tvrdou skúškou ochoty obetovať ho vtedy, keď mal z neho najväčšiu radosť. To bola Božia cesta a korunovaná radosťou, ktorá trvá dodnes.