Koľko reptania, opovrhovania a nevďačnosti zažil Pán od Izraelcov, ktorým sľúbil novú, vlastnú krajinu. Pán nesľubuje odrobinky. Nová zem nemala byť obrastená trním, ale úrodná zem, pastviny, sady s ovocím, kde mali ľudia hospodáriť a zveľaďovať si darované.

Sme však svedkami novej zrady. Mojžiš dostáva od Pána príkaz poslať mužov, ktorí by preskúmali novú krajinu a porozprávali svojim súkmeňovcom , čo na nich čaká. Išli teda, krajina nebola veľká, ale bohatá na plody zejme, obišli ju za štyridsať dní. Doniesli aj dôkazy- prekrásne ovocie a svedectvo, že zem je naozaj výborná.Tu chybu neurobili, potiaľ rozprávali pravdu.

Ale, ktohovie z akých pohnútok začali šíriť pesimizmus. Vraveli, že nemajú nikdy šancu zmocniť sa tejto zeme, lebo sú tam mocní obyvatelia, opevnené mestá,a všakovaké kmene. A keď sa už-už začalo rozmáhať nové šomranie- samozrejme proti Mojžišovi!- odvážny muž, tiež účastník prieskumnej výpravy, Kaleb, vyzýva k odvahe bojovať.

Ale jeho spoločníci oponujú. Dokonca úplne odrádzajú všetkých, že to nestojí za to, zveličujú, že videli obrov.....ale narastá zbabelosť. Alebo lenovisť? A či jedno s druhým....Hm, získať niečo bez námahy, to by bolo ....keď ten Boh všetko môže! Ale takto....

A to už je urážka! Pohrdnutie Božím darom. A ešte viac- pochybnosť, že ani Boh, ktorý ich doteraz viedol, im nemôže pomôcť.

To je priveľa. A Boh koná podľa ich želania. Vyzerá toí ako tresta, ale vlastne im iba vyhovuje.....dobre, nik z vyvolených tú krajinu neuvidí, až ich potomci. Nechce sa im? Dobre, putovanie sa predlžuje....boli už pri hraniciach, všetko bolo na dosah ruky......

Nebudeme zľahčovať, ale ak povieme- nekradol som, nezabíjal som, nesmilnil som - alebo sa priznáme k opaku a treba nám za to zadosťučiniť, boli to ťažké hriechy, ale nie najťažšie.

NAJŤAŽŠÍ   HRIECH JE   NEDOVEROVAŤ  BOHU.  POCHYBOVAŤ, že mi chce alebo môže pomôcť.  Nebúchať sa do pŕs, že veď ja verím....verí aj Zlý, a preto pokúša, keby neveril, nemal by dôvod.

A tento hriech- byť na ceste, kde som už zakúsil toľko dobrodení, milostí, vyslyšaní, pomoci, ba snáď i nevysvetliteľných zázrakov a naďalej sa obávať, že mi Boh nepomôže- to je cesta do zatratenia.

Spomeňme si, koľko krát....a nemusia to byť veľké veci, ako dobyť krajinu. A možno to považujem za také bezvýznamné, že sa z toho vo sviatosti, ktorá je určená na obmytie sa , ani nevyznám. Veď som iba povedal.....veď si iba myslím, že Boh má iné starosti a plány, no a ja sám na to nemám.

Mám.

Svätý Pavol s naprostou istotou vraví:    VŠETKO  MOŽEM  V TOM, ktorý ma posilňuje.       ( Filip, 4,13)