Tento príbeh pozná každý kresťan nezávisle od denominácie, kam patrí. Môj priateľ, kazateľ a básnik Cirkvi bratskej, dnes už na večnosti, napísal krásnu knihu básní o tejto udalosti. Milan Jurčo- Cesta na vrch Morijah.

Čo sa len Abrahám načakal na syna, hoci mu ho sľubovala Pravda sama.....Boh. Ten toleroval i jeho netrpezlivosť, keď mu stará, neplodná manželka Sára dala svoju slúžku, aby mal syna s ňou....Syn prišiel, slúžka sa panej posmievala, boli škriepky, zvady, ba aj vyhnanie.....

Vžime sa do cítenia muža, ktorý konečne dosiahol to, po čom túžil najviac....všetko ostatné mal- stáda, pasienky, služobníctvo, zlato i striebro.....Vcíťme sa do pocitov starého muža, ktorému tento nádherný synček rastie pred očami a vzmáha sa , učí sa všetkému ako deti jeho doby. Ten je Bohom vyvolený, to je ten pravý a preto teraz musí Izmael, prvorodený, ustúpiť- predsa nemôže dediť, ak je tu brat priamo od Boha....

Aj Boh sa teší. A predsa príde čas, keď žiada od svojho vyvoleného, spravodlivého a veriaceho Abraháma niečo nadľudské....obetovať syna. Obetovať u východných národov znamená úplne zničiť, teda ak ide o živého tvora a človeka- zabiť!

Hrozný Boh !  Ukrutný !......niektorí čitatelia Biblie na tomto mieste knuhu zavrú....to sa nedá čítať.....a začnú počítať- koľko vojen, koľko nevinne zabitých, koľko živelných pohrôm, koľko epidémií....a Boh, vraj Otec.....neušetril nevinných.....ba zájdime na detské onkológie, čo tam uvidíme.....

Čo stojí maska na tvár Abraháma....žena ani syn nesmú nič tušiť,,,,a rozorvané vnútro...dal, a teraz berie......keby žil Abrahám dnes, zrejme by si nôž do srdca vrazil sám.

A tento starý muž, otec, má odvahu veriť a poslúcha. ...sluhov radšej nechá pod vrchom, a chlapec nesie drevo a šantí....iba keď zisťuje, že nemajú zviera. Nič netuší, až potom, keď ho otec zviaže a kladie na oltár, na drevo..... Nafilmovať sa dá, najmä ak sa vie, ako to má skončiť...ale tie okamihy, to neopíše dopodrobna nik, preto aj Písmo je tu stručné.

Spomínaný básnik, Milan Jurčo, sa o to pokúša takto:

.....Hoc nohy nemali sily stáť,

hoc pľúca nechceli vydať dych,

hoci strach dušu zviera

a páli v plameňoch zlých,

sila poslušnosti

do činu volá

v rozkaze Božom.

Nuž dvíha sa ruka so smrtiacim nožom.....

ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo

Za poslušnosť na smrť Abrahám drží svojho syna opäť na rukách. Obetný baránok bol v kroví.

A poeta končí:

Dostal som darom druhý raz syna,

lásku môjho života.

Plakal som nad ním a moje slzy padali

na jeho tváričku bielu.

A moje slzy vrátili

stratenú detskú vieru....

oooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo

Básnik v knižke ďalej pokračuje, ako Abrahám poúča synka, kto je Boh.

"Na Jeho slovo povstal človek,

život na zemi,

i nebeský raj.

že všetko je v ňom a z Neho,

toto si, synu, pamätaj.

ooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo

Za túto obetu prišlo potomstvo, národ, ktorý veľa pretrpel, ale dodnes žije.

Pridám už len poznámku, že mám desiatky skúseností, keď Pán žiadal odomňa niečo, kde som dostávala závraty hrôzy , ale ak som poslúchla, ukázal sa vždy ako grand. Ale o tom niekedy inokedy.