„Svätý Otec nás počas SDM evanjelizoval nie svojím úradom, ale sebou. Bol kňazom "od A po Z". Bol človekom bez pretvárky, bez viery v to, čo je len navonok, no s dôverou v silu blízkosti." - povedal v rozhovore pre KAI otec Robert Woźniak, habilitovaný doktor dogmatickej teológie z Pápežskej univerzity Jána Pavla II. v Krakove, ktorý počas SDM 2016 plnil úlohu osobného tlmočníka Svätého Otca.
Łukasz Kaczyński (KAI): Od SDM prešlo pol roka. Aké živé spomienky vo Vás ostali z tohto obdobia?
Otec Robert Woźniak: Najživšou a najsilnejšou spomienkou zo SDM je osoba pápeža. Často opakujem, že spomienky na samotné SDM sú len čiastkové. Neustále sa však vraciam v pamäti, vlastne samotná pamäť sa vracia k pápežovi Františkovi. Mám pocit, akoby po celý čas bol tu. V celej tej krásnej jednoduchosti, jemnosti a citlivosti na druhého človeka. Úprimne poviem: nemôžem prestať myslieť na výnimočné svedectvo, ktoré zanechal.
Aké máte pocity z plnenie tak dôležitej úlohy - tlmočníka Svätého Otca počas jeho stretnutia s mladými z celého sveta?
– Pocity, ktoré dominovali sú radosť a vnútorný pokoj. Pápež svojim štýlom bytia nespôsoboval žiaden stres. Naopak, tvoril okolo seba atmosféru domova, ktorú dal veľmi rýchlo pocítiť všetkým pracovníkom krakovskej kúrie. Okrem toho, všetky oficiálne texty prekladov boli vopred pripravené. Prekladal som len tie menej oficiálne, často súkromné stretnutia s pápežom. Aj počas nich tvorili milú atmosféru srdečnosť a skromnosť pápeža. Mimo toho, pápež učí skromnosti a pokore - je pri ňom ťažké uvedomovať si akúsi dôležitosť, vážnosť svojej služby. Dôraz sa nekládol na dokonalosť, ale na náboženské prežívanie jednotlivých stretnutí a udalostí. Pápež rátal predovšetkým s pomocou človeka, s ktorým sa stretol. Neraz sa stalo, že tlmočenie sa pretváralo viac na formu rozhovoru.
Ako pápež reagoval na Poľsko a na Poliakov - na čo sa sústredil, keď zhasli svetlá kamier a skončili sa televízne prenosy?
– Na tie najjednoduchšie veci. Spomínal nadšenie davu, úprimné nadšenie pre modlitbu a šľachetnú vieru tých, s ktorými sa stretol. Občas sa podelil aj o svoje starosti, úvahami. Tiež sa pýtal. Myslím si, že bol viac nastavený na počúvanie, než na hovorenie. Pozornosť venoval množstvu zelene v Poľsku, na krásu našej krajiny, ktorú neraz cez okno auta aj kontemploval. Bez pochýb je to kontemplatívny človek, človek nezvyčajne citlivý na krásu.
Hovoril pápež o tom, čo sa mu v Poľsku počas SDM páčilo? Možno ho niečo zaskočilo, nadchlo?
– Nadchýnali ho veľkosť i hĺbka centrálnych udalostí. Často oceňoval vynaloženie obrovskej práce. Návšteva Osvienčimu urobila na neho značný dojem. Na ceste späť sa viackrát pýtal, ako mohlo dôjsť k tak veľkému masovému ničeniu človeka a pohŕdaniu človekom. Sledujúc jeden moment zblízka, môžem opísať ako veľmi sa ho dotklo jedno náhodné stretnutie s mladým človekom, zrejme z Brazílie. Bežal v totálnej eufórii za papamobilom na ceste zo Sanktuária Božieho Milosrdenstva do Sanktuária sv. Jána Pavla II. Hlasno kričal meno pápeža, ktorý v momente poprosil, aby papamobil zastal. Na krátko sa srdečne stretli, a keď sme sa opäť pohli, pápež sa obrátil na kardinála Dziwisza a na mňa, aby nám s veľkou radosťou vyjadril, že práve v tejto chvíli ho Pán Ježiš naučil celú pravdu o evanjelickej motivácii k neúnavnej modlitbe.
Keď sa vrátime k spomínanej návšteve Auschwitzu – často sa vyčíta, že tam pápež nehovoril, že len mlčal. Ako tomu rozumieť? A povedal pápež niečo po opustení tábora?
– V aute hovoril o tragickosti nacistických zločinov, o nespočetných a viacvrstvových ľudských drámach, ako aj o spoluzodpovednosti tých, ktorí mlčali. Jeho vlastné mlčanie ale nemalo nič spoločné s tým, žeby nemal čo povedať. Pripomeňme si napríklad príhovor Františka z Jad Vashem, ktorý bol snáď jedným z najkrajších a najsilnejších príhovorov Františka. V Osvienčime si pápež zvolil mlčanie, pretože chcel zachovať kajúci charakter tejto návštevy. S istotou môžem dosvedčiť, že chcel doslova zmiznúť, aby mal chvíľu na reflexiu a odprosujúcu modlitbu k Bohu. Pápež prikladal veľkú váhu tomu, aby bol spomínaný piatok prežitý v kajúcom a reflexívnom duchu. Chcel, aby sa Boh a tajomstvo Jeho ranenej lásky stali esenciou tohto dňa. Je potrebné dodať, že pápež tu prejavil svoju vieru v Boha, ktorú vyjadril tým, že videl v danej chvíli potrebu počúvať, mlčať a oddať hlas Bohu. Pápež nehľadí na "tlak obrazoviek". Jemu jednoducho záleží na Bohu a na božsko-ľudskom stretnutí. Vníma svoje poslanie ako službu. František veľmi dbá o to, aby nebol v centre on, ale aby poukazoval na živé centrum, ktoré je v Bohu.
Média často komentovali, že Svätý Otec vyzeral počas SDM v Poľsku unavene. Skutočne tomu tak bolo?
– Áno, zdá sa mi, že prišiel vyčerpaný. No rýchlo sa to menilo. Veľmi ho povzbudzovalo nadšenie veriacich ľudí, ktorí bojovali s toľkými prekážkami a prekonali toľko ťažkostí, len aby sa stretli s pápežom a so sebou navzájom. Myslím, že pápež načerpal veľa síl v Čenstochovej. Po modlitbe pred zázračným obrazom a po svätej omši sa zdal byť úplne oddýchnutý, naplnený ešte hlbším pokojom. Z toho všetkého je ale jedena vec veľmi dôležitá: nevidel som, žeby počas tých 4 náročných dní pápež myslel na seba, na svoje pohodlie. Pre neho je dôležitý Boh a človek. Sám seba vnímal veľmi okrajovo. Nestará sa o seba. Je od seba slobodný. Tento rozmer jeho osobnosti a duchovna je vyslovene hrdinský a nadprirodzený. Viera víťazí nad vyčerpanosťou.
Čo sa vlastne stalo v Čenstochovej, keď pápež v Jasnohorskom sanktuáriu počas svätej omše spadol?
– Tak ako to sám opísal, zahľadel sa do Jej očí, v ktorých, okrem iného, zahliadol históriu Poľska. Bola to udalosť, ktorú radíme medzi tzv. mystické. Ako to pápež priznal, nebránil sa pádu, ale pokojne sa na podlahe posunul k ceremoniárovi. Z rozhovoru po svätej omši vyplynulo, že práve táto udalosť v ňom zanechala stopu prehĺbeného pokoja. Prijal ju tak prirodzene, bez starostí, bez nevôle, bez trápenia sa nad tým, čo povedia iní, ako zareagujú média. Akoby sa nič nestalo, alebo, akoby jeho pozornosť zaujala vďačnosť a niečo úplne iné.
Pápež vtedy na Jasnej Hore hovoril o tom, že Cirkev má byť podobná Márii - pokorou, láskou a konkrétnym dotykom. Dalo sa počas 4 -dňového pobytu vycítiť, že pápež je nezvyčajne mariánskym ctiteľom?
– Povedal by som, že jeho mariánska nábožnosť nie je manifestačná, no pravdivá a hlboká. Je súčasťou jeho osobného dobrodružstva s Bohom. Veľmi dôveruje v to, že Mária je našou sprievodkyňou na našej ceste. Avšak celá špiritualita pápeža je vo svojej podstate silno teocentrická.
Tento konkrétny dotyk lásky preukázal pápež snáď najviac pri návšteve kardinála Františka Macharskeho v nemocnici?
– Áno, už deň pred tým nadchol srdcia prítomných vo Wawelskej katedrále, keď prosil o modlitby za zomrelého arcibiskupa Zimowskeho i za chorého kardinála Macharskeho. Vtedy vyjadril túžbu navštíviť kardinála v nemocnici, ak by bola taká možnosť. Keď sme vošli do nemocničnej izby, pápež sa jemne dotkol ruky kardinála Macharskeho a potom sa dlho modlil v tichu.
Druhým takým svedectvom a posolstvom o tom, že praktická láska a pobudnutie s trpiacim má byť cestou veriacich bola návšteva nemocnice v Prokocime?
– Tá návšteva bola existenciálne silná. Pápež hovoril, že kto plní diela milosrdenstva, ten sa nemusí báť smrti. Podľa môjho skromného názoru, je to jeden z najkrajších odkazov pápeža v Poľsku. Pápež bol v nemocnici nesmierne jemný a citlivý voči deťom aj ich rodičom. Bolo vidieť, že pápež ani tak nechce vysvetľovať, ako byť na chvíľu s nimi.
Stalo sa niečo zaujímavé, čo média nezachytili a je potrebné o tom povedať? Niečo, čo Vás otče prostredníctvom blízkeho pobudnutia s pápežom nadchlo?
– Napríklad obed s mladými reprezentantmi všetkých kontinentov. Hovorilo sa tam o modlitbe, hudbe, povolaní pápeža, väzňoch a o mnohých iných veciach. Pápež bol pri stole šťastný, veľmi nadšený a omladený... Stretnutie prebiehalo bez akéhokoľvek pocitu odstupu. Ako sa modlí pápež? Zhováram sa s Otcom, Synom i Duchom Svätým. Čo by pápež povedal väzňovi? Že ho milujem. Vo všetkých stretnutiach s pápežom ma nadchýnala viera ľudí v Petrovu službu. Musím priznať, že som po prvýkrát v živote pocítil, ako hlboko vrastá Cirkev do hlbín človeka, ako ďaleko ľudia veria v prítomnosť Ježiša v službe Petrovho nástupcu. Tieto stretnutia oživili Cirkev a ťahali k nej. ešte čosi poviem: nadchol ma jeden taký zvyk pápeža. Na stretnutiach s matkami, ktoré očakávali dieťa pápež vždy odovzdával dva obrázky a dva ružence!
Povedal Vám otče pápež František počas tlmočenia, či rozhovorov niečo, čo je pre Vás po stránke duchovnej veľmi dôležité, a s čím by ste sa mohli podeliť?
– Celé 4 dni boli pre mňa darom duchovných cvičení. To najdôležitejšie, čo mi pápež dal je spôsob, akým ma vnímal, ako počúval, ako sa nebál byť bratom, teda nielen otcom. Dal mi pocítiť pri stolovaní, v aute, chytení za rameno, že najdôležitejšie je to, čo nás spája: Kristus a kňazstvo. Nebol vyššie odo mňa, nezáležalo mu na tom, nechcel. Svätý Otec nás evanjelizoval nie svojim úradom, ale sebou. Bol kňazom "od A po Z". Bol človekom bez pretvárky, bez viery v to, čo je len navonok, no s dôverou v silu blízkosti. Tým všetkým ma pápež František naučil nanovo dôverovať Bohu.
Prekladali se mnoho súkromných slov Svätého Otca. Čo Vás ale najviac zaujalo z tých oficiálnych?
– Bolo to už spomínané kázanie o pokore Panny Márie v Čenstochovej, ako aj príhovor v detskej nemocnici. Fantastický bol aj jeho rozhovor s biskupmi v katedrále, najmä moment, kedy prosil, aby farnosti boli stále najpodstatnejším poľom nášho pastoračného pôsobenia, aby sme nevyvyšovali nad to tzv. nové hnutia. Fascinuje ma tiež, s akou silou pápež kritizuje súčasný konformizmus. Jeho vízia duchovného života je v tomto smere veľmi evanjelická. Pápež František, na rozdiel od toho, čo o ňom neraz počúvame pozýva, aby sa kresťania neusilovali páčiť sa dobe, v ktorej žijú, kritizuje tak aj mentalitu svetského kresťanstva. Tieto slová boli silno prítomné v príhovoroch pápeža na SDM. Čudujem sa, že tak málo sa na ne kladie dôraz.
Čo myslíte otče, ako nestratiť duchovné ovocie SDM?
– Je to zložitá a dlhodobá práca. Myslím si však, že jej centrom sa môže stať duchovný boj o, prosím odpusťte mi, prijatie pápeža a jeho učenia. Musíme mu dôverovať. Modliť sa za neho, hlbšie ho prijať po stránke duchovnej. Spoznať. Zapodievať a nechať sa preniknúť tou víziou Cirkvi, o ktorej hovorí a ktorú žije. Ovocím SDM je len jedno: návrat k evanjeliu, posilnenie v túžbe ho skutočne realizovať. V tomto smere nám pápež František má čo povedať. Nie preto, že by bol dokonalý a perfektne jednoznačný, ale preto, že opravdivo verí v silu a pravdu Ježiša a, že v skutočnosti chce povedať len jedno. Ide o absolútnu a neodvolateľnú dôveru v Boha a Jeho vedenie. Z toho hľadiska je pápež idealistom, ako to hovorí jeden môj známy, ktorý je kňazom. Neochvejne verí, že Cirkev nie je len v ľudských rukách, ale predovšetkým v Božích. Myslím si, že duchovná blízkosť pápeža a jeho duchovných intuícií nám všetkým pomôže žiť v takej Cirkvi, akú sme ju zažili v Krakove počas SDM.
Zhováral sa Łukasz Kaczyński
Zdroj: ekai.pl
Preložila: Tatiana Janočková
Snímka: Flickr.com/Krakow2016 Paulina Krzyzak
