to nebolo nikdy ľahké, za žiadneho systému. Otec spomínal, ako museli spamäti recitovať modlitby a počítať v cudzom jazyku, potom v ďalšom a .... Maminka mala viac šťastia...v československej škole v Čechách sa naučila viacej slovenských pesničiek, ako vedia dnešné deti na Slovensku. Samozrejme ľudových.
A ja som mala taký fajn mix. Spočiatku nás učili sestričky, potom milý pán učiteľ, ktorý sa volal tak ako moja kamoška z Prešova....a potom sme nejako príliš často spievali o mieri a pionieroch, učiteľkou som sa chcela stať od siedmich rokov. Už vtedy som mala učiteľské spôsoby- ale decká z dvora ma rešpektovali a vraj som na nikoho nevrieskala a nikoho neudrela. To mi ostalo aj potom v reáli....Nevedela som pochopiť, prečo ma vyrazili z hudobnej školy- teraz ZUŠ, odbor hra na...., keď som iba hrala ruské pesničky na oslavu súdruha Chruščova....No a už vôbec nie, že ma nevzali študovať nemčinu a dejepis, a techniku hej...
Ale vyvŕbilo sa to a tou učkou som sa stala. Neviem, či mal niekto možnosť učiť od 1.ročníka ZŠ až po asistenta na vysokej, ja som prešla piatimi typmi škôl. Najprv priemyslovka, ZŠ, gympel,asistentka na VŠ, učilište, skončila som už ako dôchodkyňa na 1.stupni ZŠ. Ale nie o tom je reč.
Reč je o tom, že ďakujem Pánovi, že hoci som smela len polovicu služobných rokov odpracovať v tejto profesii, mám radosť. Moje najstaršie žiačky majú 64 rokov, najmladší 14. A napriek dlhej, dvadsaťročnej prestávke som to smela zažiť, a trošilililinku ešte aj teraz. Reč je o tom, že neviem, čo sú zlí učitelia -myslím moji, a čo sú zlí žiaci.Tiež moíji. Viem len, čo sú prospechovo slabší a s odchýlkami v správaní. Ale zlí....nestretla som.
Tak je za čo ďakovať. Dnes sa zastavila malá skupinka s kytičkou minichryzantémok. Jej, to nie sú len cintorínske kvietky! Nevideli ma, ako tradične, 1.septembra v kostole. Ach, to by bolo kníh.....ale múdrejšie bude pomodliť sa za všetkých....aby raz pocítili, že nežili zbytočne a že Otec nám dáva nato, aby sme rozdávali ďalej.