jediná stránka, na ktorej mienim aktívne, kým ma dakto nevyprovokuje alebo nevyhodí, ostať.

Čo iné mi ostalo, ako ďakovať sa a radovať za tých 70 rokov života a dokonca som dozrela za niekoľko týždňov na to, že sa teším, že už tu pridlho nebudem.

Nemala som ľahký, ale dá sa povedať, že pekný život. Horáreň a neskôr malá dedina mi poskytovali potrebný kľud, vyrastala som v harmónii s Božou prírodou, aj rodinný život bol dovtedy pohodový.

Hrubým zásahom bol násilný odchod do mesta, do bytovky , kde som sa dakedy v noci zvíjala od plaču na zemi, hoci do Tatier je 11 km. To nie je jedno voziť sa električkou a vybehnúť si bosá po mäkkej, vtedy ešte chémiou nestriekanej tráve. Chýbali mi kukučky, svrčky, lúčne koníky, šum obilia a zvončeky oviec a kraviek. V meste ma nezaujímalo nič. Celkom nič.

Ešte horšie veľkomesto a päť rokov štúdia. Našťastie s kopou kostolov a pekným okolím- Petržalka bola vtedy dedinkou pri Bratislave a v Malých Karpatoch bolo možné nájsť vzácne kvietky a pri tichej chôdzi i zvieratká.

Mesto mi dalo iba služby, kde som smela uplatniť svoju profesionálnu výzbroj. Striedavo zdravotníctvo a učiteľstvo. Zo desať priateľov, ktorým smiem dnes po 55 rokoch povedať, čo mi je a vyplakať sa...

S internetom som začala po odchode do dôchodku. Aj písať , lebo sa mi žiadalo. Len som zistila, že s mladými mi je lepšie komunikovať predsa len ústne, lepšie mi rozumejú, ak sa môžem na nich usmiať ako písmenkám, za ktorými nevidia tvár.

Doopatrovala som si mamku, otec zomrel po veľmi krátkej chorobe, musela som sa opäť začať niečím živiť....už mi je to ťažko, priznám sa. Až posledné tri roky cítim, že už žijem v inom svete a posledné dva mesiace, že som tu vlastne cudzinec a nie veľmi žiadúci....Ľúbia ma takí ľudia, s akými som celý život pracovala- chorí starci,starenky a deti. Neľúbia takí, čo ani keby sa báli, že ešte prehovorím v oblasti, kde sa oni cítia už kompetentnejší. A veľmi dobre viem, čo káže múdrosť.

Nie je to ústup s trpkosťou. Trochu ešte visím na krásach tejto Zeme, ale Pán mi už ukazuje cestu, akou sa mám poberať.

A tak  bez dlhých rečí jedno veľké  ďakujem.

A ak by som sa náhodou niekedy objavila- básnička, obrázok, piesenka, hudba....je to len láska, že na vás myslím , a že sa modlím za vás.