Asi každý, kto prežíva nejaké trápenie, kladie si túto otázku. Nájde útechu v odpovedi? - Pýtame sa "prečo?" - a hľadáme odpoveď: "Lebo." - Lebo som niečo zanedbal? Lebo som nebol dosť...? Lebo som... ? Lebo iní sú zlí? Lebo... Hľadáme vinníka. Hľadáme chybu. Sústredíme sa na to zlé, na čo by sme mohli zviesť svoj hnev.

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať... Aj vtedy, keď život bolí. Alebo keď sa zdá, že viac berie ako dáva.

Mamičky to dobre poznajú. Okolo troch rokov dieťaťa prichádza obdobie otázok: "Prečo?"
"Prečo slnko svieti?" "Prečo je tráva zelená?" "Prečo kvietok vonia?" "Prečo si musím umyť zuby?" ... Nikdy nekončiace otázky.

A rodičia poctivo hľadajú odpovede: "Slnko svieti, lebo je veľmi horúce."
"A prečo je horúce?" nedajú sa deti.
"Lebo ..." postupne sa začíname zapletať do vysokej astronómie, jadrovej fyziky a podobne. Ale dieťaťu stále nestačí. Na každú odpoveď kontruje novou otázkou "Prečo?"

Kresťanskí rodičia možno využijú túto otázku na budovanie vzťahu so Stvoriteľom, čím si snáď trochu uľahčia odpovede. "Slnko svieti, lebo ho Boh tak stvoril."
"A prečo ho tak stvoril...?"
A sme v koncoch.

Niekde som čítala, že sa deti vlastne nepýtajú na spôsob fungovania, ale na dôvod vecí, ktoré vidia okolo. "Prečo slnko svieti?" "Aby nám bolo teplo a aby sme videli." Takéto odpovede podľa spomínaného článku dieťa uspokoja. Spoznalo príčinu vecí. A je spokojné. Všetko je tak, ako má byť.

Aj v dospelosti si niekedy kladieme otázku "Prečo?"

Väčšinou, keď nás niečo trápi. Niečo bolí. A neprestáva. Možno sa nám zdá, že sa veci nedejú tak, ako by sa mali. Bolesť. Smútok. Beznádej. A žiadna cesta von, k radosti.

 "PREČO?"

Asi každý, kto prežíva nejaké trápenie si kladie túto otázku. Nájde útechu v odpovedi?

Pýtame sa "prečo?" a hľadáme odpoveď: "Lebo."

Lebo som niečo zanedbal? Lebo som nebol dosť...? Lebo som... ? Lebo iní sú zlí? Lebo... Hľadáme vinníka. Hľadáme chybu. Sústredíme sa na to zlé, na čo by sme mohli zviesť svoj hnev.

Pomáha to? Budeme svoju bolesť niesť ľahšie, keď zistíme, kto alebo čo za to môže? Keď budeme vedieť, na koho sa "máme hnevať"? Alebo keď sa budeme hnevať na seba - ale už budeme "vedieť prečo"? Čo sme mali urobiť, neurobiť, urobiť inak?

Pravdaže, môžeme a máme! sa poučiť z vlastných i cudzích chýb. Aby sme nabudúce neurobili podobnú. Aby sme se vyhli podobnej bolesti inokedy - ak je to možné. Ale útechu takto nenájdeme.

Aj Ježiš, keď ho viedli na Golgotu sa možno pýtal "Prečo?" Keď sa potil krvou v Getsemanskej záhrade, azda aj Jemu v mysli skrsla otázka: "Prečo?" "Prečo, Otče, musím tak veľmi trpieť?" "Prečo to všetko musím znášať?" "Prečo chceš, aby som tento bolestný kalich vypil až do dna?" ...

Čo mu bolo odpoveďou na tieto otázky? "Lebo to Boh Otec tak chce?" "Druhých ľudí má radšej ako teba?" "Lebo ľudia zhrešili?" "Lebo sú zlí a neprijímajú pravdu?" "Lebo ťa nenávidia?" "Lebo sa nechali a vždy znova nechajú oklamať nepriateľom?" "Lebo..." ? Neviem. Takéto odpovede asi Spasiteľovi nepomohli znášať kríž s láskou. K čomu by mohli viesť? K znechuteniu. K hnevu. K beznádeji. K ešte väčšej bolesti. To sú odpovede "kniežaťa tohto sveta". Odpovede, ktoré zväzujú a bolia hádam ešte viac, ako samotná otázka. A berú odvahu. Odvahu niesť svoj kríž.

Skúsme to ešte raz a inak. "Prečo...?"

"Aby som ich zachránil." "Aby mali život. A mali ho v hojnosti." (Jn 3,14-17) "Aby som premohol smrť. A hriech. Aby premohol moc zlého." (Jn 16,33, 1Jn 2,14, 1Jn 5,4) "Aby sme aj my mohli žiť v láske. V jednote s Ním." (Jn 12,32.46.50) "Aby sme mali radosť. A aby naša radosť bola úplná." (Jn 15,11;16,20-22.24;17,13)...

Toto sú myšlienky pokoja. A lásky. Myšlienky, ktoré dodávajú útechu tam, kde je bolesť. Akákoľvek. Pretože vieme, že každá bolesť má zmysel. Pretože bolesť nesená s láskou prináša pokoj. Liek na smrteľnú chorobu duše. Nádej. A uzdravenie.

Vyprázdnený. Obratý o všetko...

Skúsme aj my hľadať v odpovedi na otázku "Prečo?" nie príčinu, ale dôvod. Nie vinníka, ale milovaného, ktorého môžeme (a chceme!) obdarovať. Nehľaďme do minulosti, ale do budúcnosti. Na to, čo nás čaká. A na našich blížnych. Možno tých, ktorým potrebujeme odpustiť...

Prečo musím znášať toto trápenie? Aby ... sa naplnil Boží plán lásky. Lebo On vždy vie, prečo dovolil túto bolesť.  ...

Aby sme sa naučili odpúšťať. Aby sme sa naučili milovať - lebo láska je skutočnou láskou len vtedy keď bolí. Aby sme našli pravú radosť, ktorá nie je (len) v splnených prianiach, alebo príjemných zážitkoch, ale vo všetkom, čo prežívame, ak to prežívame s láskou.  Aby sme prijímali lásku aj od tých, od ktorých to možno nečakáme. Aby...

Možno aj keď neveríte v milujúceho všemohúceho a vševediaceho Boha, nájdete útechu v myšlienkach na cieľ namiesto príčiny. Prečo musím znášať chorobu? Aby... sme sa ako rodina upevnili v láske. Aby som "musel" prijímať službu od iných. Aby som sa naučil odpočívať. Aby... To sú len príklady. Určite nájdete ten váš dôvod, cieľ, ku ktorému vás azda privedie práve tá vaša bolesť.

A keby aj nie, hádam vás zahreje aspoň vedomie, že dôvod určite existuje. Nech už vás vaše trápenie povedie kamkoľvek, cieľ cesty bude určite stáť za všetko, čo ste museli pretrpieť. 

♥♥♥

Pretože som si istá, že všetko - VŠETKO - čo sa na tomto svete deje má zmysel. A dôvod všetkého je, aby sme mali viac - lásky, radosti, pokoja... aby sme mali ŽIVOT. Skutočný a pravdivý život. Život v plnosti.

Aby bol krásny.

Ešte krajší ako vlani.

Aby odolával korózii.

A prinášal radosť i bezpečie.

A zdravie.

Nám. Susedom. Ľuďom idúcim okolo...

Priestor pre krásu.

Za čo som dnes vďačná: 

# Vďaka za slnko, ktoré nám osvetľuje a rozohrieva deň.  Aj vtedy, keď je skryté za mrakmi. 

# Vďaka za jar, ktorá s toľkou energiou vyráža kvety a listy, zeleň i vône. Aj keď je často sprevádzaná príznakmi alergie, verím, že aj pri všetkom kýchaní a kašľaní si s nami. 

# Vďaka za svetlo v duši. Za Tvoju neustálu prítomnosť v nás. Aj keď nás čaká niečo ťažké. Aj keď ostávame sami medzi ľuďmi. Aj keď sa bojím. Aj keď sa mi nechce. Aj keď zlyhávam. Aj keď sa nedarí. Keď strácam čas. Keď strácam dych. Keď mám pocit, že padám na dno. Ty si stále so mnou. Držíš ma v náručí. Ty ma stále rovnako miluješ! 

# Vďaka za sv. omšu s najdrahším. Pri príležitosti sviatku jeho patróna. 

# Vďaka za nepohodlie, ktoré povedie k opraveným balkónom. Teším sa, že už nebudem musieť fotiť kvietky v maličkých výrezoch, aby nebolo priveľmi vidno ošarpané truhlíky. Teším sa, že už sa nebudem báť stáť na okraji balkóna s (nereálnou?) predstavou, že sa podo mnou kúsok betónu ulomí. Už môžeme pokojne spávať, bez strachu, že úlomok omietky padne na niekoho (niečo) dolu. 

# Vďaka za ten prísľub krásy a kvality(?).

# Vďaka za synovu izbu, za novú maľovku, za očistené a stále dobré parkety... aj za obmedzenia, ktoré nás prerábka stála. Za ochotu pracovať. Za ochotu potisnúť sa. Za zblíženie (zase o ďalší kúsok). Za spoločnú prácu. I spoločný odpočinok. Za vzájomnosť. Za čas strávený spolu. 

# Vďaka za každý rok, každý deň, každú chvíľku, ktorú som smela prežiť s mojim najdrahším. A za každý rok, deň, chvíľku jeho celého života. Za každý nádych a výdych. Za to, aký je. Za to kým je - pre nás, pre mňa, pre syna, pre Teba! 

# Vďaka za našu vzájomnú lásku, ktorá (presne podľa slov nášho oddávajúceho) stále rastie. Dozrieva - a rastie. 

# Vďaka za každý deň, za každú chvíľku života. Za všetko, čo v každej chvíli od Teba dostávam. Vďaka!

Vďaka!

Želám vám krásny deň sv. Juraja!