Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Priznám sa, sú dni, alebo dokonca týždne, keď sa mi veľmi nedarí. Nie že by som nedostávala množstvo úžasných darov každý deň. Chyba je inde. To ja si často neviem vyhradiť čas, aby som si sadla, aby som sa dívala, aby som všetky tie vzácnosti uvidela, ocenila, zapísala a za ne neprestajne ďakovala.

Jeden z dôvodov, ktoré mi azda zacláňajú zrak pred radosťou z mnohých (zdanlivo drobných?) darov sú problémy, ktoré vidím okolo seba. V rôznych rovinách. Od krutého prenasledovania kresťanov vo svete (Irak, Sýria, Líbya, Keňa...), cez spoločenskú situáciu na Slovensku i v Európe, až po medziľudské vzťahy v mojom priamom, či (cez internet) sprostredkovanom okolí. Keď vidím, ako si ľudia navzájom dokážu ubližovať, srdce mi krváca. Chce sa mi zavrieť oči a ujsť mysľou niekam ďaleko, akoby som si chcela navrávať, že "to nie je pravda," že sa ma to netýka. Ale nechcem byť pštros. Nechcem zatvárať oči pred bolesťou iných a žiť si "svoje súkromné nebíčko"...

Chcem sa dávať. Tak ako aj Kristus sa dával a stále dáva. Láme svoje telo ako chlieb, aby nás sýtil láskou. Nechal sa pribiť na kríž... A vstal!

Ako môžem prežívať veľkonočnú radosť, keď vidím utrpenie zabitých študentov v Keni a ich rodín? Ako môžem oslavovať, keď počujem o neustávajúcich bojoch na Ukrajine? Ako sa môžem tešiť z mojich darov, keď vidím okolo seba ľudí zranených chorobou, bolesťou, či dokonca necitlivosťou iných?

Vždy keď počúvam o týchto tragédiách, mám pokušenie strácať radosť. Mám pokušenie zatvárať oči a viac si to všetko nevšímať.  Zavrieť sa do svojej ulity, do svojho malého bezpečného sveta. No nemôžem.

"Hladným vás rozdám, keď vás premením," znie mi v ušiach úryvok piesne komunity Emanuel.

Vždy pri sv. omši počas premenenia sa modlím, nech Pán premieňa nielen hostiu, ale aj mňa. Na svoje telo. Na chlieb pre hladných. Na matériu lásky. Na dar pre toho a tých, ku komu ma chce poslať.

Keď počúvam o bolesti a útokoch, modlím sa za obete. Nech im Pán dá silu, nech im dá vyslobodenie... A vždy znovu sa mi vidí, že toto predsa nemôže byť Božia vôľa! A vždy znova potom dostávam odpoveď. - Bolesť tela je len odrazom bolesti duše. Odraz večnej bolesti nesmrteľnej duše. Všetko - všetko, čo sa na tejto zemi deje, má zmysel. Oveľa hlbší, ako si teraz vieme predstaviť.

Keď som sa modlila za deti zabité v meste Qaraquosch a ich rodičov len preto, že odmietli zaprieť vieru v Krista - musela som si spomenúť na mučeníkov prvotnej Cirkvi. Latinské (alebo grécke? nie som si istá) slovo pre mučeníka - martýr - v doslovnom preklade znamená svedok. Áno, aj títo novodobí mučeníci sú svedkami. Svedkami viery v Krista. Svedkami sily a odvahy, ktorú nám Boh dáva. Svedkami možno pre svojich trýzniteľov. A tiež pre nás - ktorí si tu v Európe žijeme svoju pohodlnú "vieru" a vôbec si nie sme istí, či by sme pre ňu boli ochotní položiť svoj život, alebo život svojich detí. Či vernosť Kristovi a jeho prítomnosť je pre nás (a pre naše deti) vzácnejšia, než čokoľvek na tejto zemi. 

Spomenula som si na troch mladíkov z knihy  proroka Daniela, ktorí nevedeli, či ich Boh vyslobodí, ale vedeli, že ho nemôžu a nechcú zaprieť.

Modlila som sa za tých trpiacich - a rástol vo mne stále silnejší pocit, že to my potrebujeme pomoc a modlitbu. Aby sme sa prebudili. Aby sme naozaj uverili. Aby sme pochopili, čo je naozajstne cenné.

Akosi sa ku mne tie myšlienky vrátili - dnes, keď som sedela v charitnej kaplnke spolu s klientmi domova pre seniorov. Každý tam sedel so svojim trápením, bolesťami, chorobami... mnohí na vozíčku. Aj ich ošetrovateľky zmorené ku koncu týždňa namáhavou prácou. A kňaz počas príhovoru rozprával o ďalších mučeníkoch... 

Neskôr liturgia pokročila k spoločným prosbám. Modlili sme sa:

- Za všetkých ľudí, aby spoznali Ježiša Krista ako svojho vykupiteľa.

- Za tých, ktorí ho nepoznajú, aby zachovávali prirodzený zákon vpísaný v ich srdci.

A odrazu mi to došlo.Celý čas sa modlím za obete násilia... Ale čo je asi v duši tých, ktorí druhým ubližujú? Aká čierna nenávisť, bolesť, strach, prázdnota musí sužovať ich srdce! Ak mučeníci trpeli (trpia) na tele, ako veľmi musia trpieť vo svojej duši tí, ktorí im ubližujú?!

Asi to vyznie divne, ale prenikol ma obrovský súcit práve s tými, ktorí dokážu činiť násilie a rôzne príkoria druhým. Nie, že by som s ich obeťami súcitila menej. Ale odrazu vidím tú nesmiernu bolesť - utajenú pred vlastným vedomím a o to viac neliečenú, rozširujúcu sa, nekončiacu. Ani len smrťou človeka takáto bolesť neskončí, naopak - ukáže sa v plnej sile a pravdivosti. Túžim im nejako pomôcť. Vyviesť ich z tej strašnej temnoty, do ktorej sa dobrovoľne ponárajú...

Neviem ako. No viem že chcem prispieť aspoň svojou malou trochou. Modlitbou. Obetami. Láskou. Mojimi prejavmi lásky a trpezlivosti tam, kde som, a voči tým, s ktorými sa denne stretávam. Podľa vzoru sv. Terezky z Lisieux, ktorá túžila byť misionárkou, hoci nikdy nevytiahla päty z Francúzka, ale horlivo prinášala prosby a obety za "obrátenie hriešnikov".

Chcem prispieť svojou malou (veľkou) túžbou - za všetkých ľudí - aby spoznali Ježiša. A za tých, ktorí ho nepoznajú, aby zachovávali prirodzený zákon - zákon lásky - vpísaný do svojho srdca.

Možno moje dnešné zamyslenie vyznieva trochu depresívne. Možno sa vám zdá, že aj omša, ktorú spomínam pôsobila depresívne. Ale nie je to tak. Po celý čas na nás zo steny svietilo "Božie oko". Optický úkaz. Slnečné lúče prenikajúce cez sklený kruhový otvor v strope a dopadajúce na stenu. - Pre nás symbol neustálej Božej prítomnosti medzi nami. On, náš milujúci všemohúci Otec, je stále s nami. Stále nás vidí. Nedopustí, aby sa jeho deťom stalo niečo, čo by nebolo (v konečnom dôsledku) dobré. 

Niekedy je to ťažké prijať a pochopiť - vo svetle mnohých bolestí naokolo. Zdá sa, akoby sme jeho prítomnosť, lásku, a bezpečnú ochrannú  ruku cez všetku tú bolesť nevideli. Ale ona tam stále je! Môžeme ju vidieť len očami viery. Ale je tam. Stále, môžeme sa na to spoľahnúť. Pretože Mu veríme.

Z mojich viac ako tisíc darov: 

Vďaka ti, Pane, za všetko!
Za Tvoju stálu prítomnost.
Za lásku, a trpezlivosť, ktorú mi dávať. Nie sú moje, sú od Teba.
Za všetky duše, ktoré smiem stretávať. V láske. V službe. V drobných pozornostiach. S ktorými sa stretneme v malých chvíľkach v čase a priestore. 

Vďaka ti, Pane, za Veľkú noc.
Že si zomrel, aby som ja žila.
Že som pre teba tak dôležitá.
Že mi ukazuješ, čo je láska.
Že všetko, všetko čo sa deje, má zmysel.
Že najväčšie zlo (to, čo mi najviac ubližuje) nie je ľudská bolesť (utrpenie), ale hriech. (Viď 8. zastavenie krížovej cesty)

Vďaka...
Že mi ukazuješ, ako byť povýšený (aj) skrze "ponižujúcu" prácu. (Jn 13)
Že mi na sebe samom ukazuješ hodnotu bolesti (utrpenia)
Že nás chceš urobiť svedkami vzkriesenia.

Som ti vďačná...
Za radosť, za chuť, za silu.
Za starkých. Za sv. omšu. Za Veroniku. Za "oko" na stene. Za Dominiky. Za spev, za chyby a za smiech.
Za Jaroslava. Za sviatosť oltárnu... Za službu.
Za sviatosť zmierenia.
Za milosti. Za očistenie, odpustenie, milosť, vernosť, lásku, milosrdenstvo, nedočkavosť otca čakajúceho na ceste... Za tvoju smrť. A vzkriesenie.

Vďaka za Evanjelium!

Vďaka, že sa nemusím (nemôžem!) spoliehať na seba. Ale vždy len na Teba!
Vďaka za tvoje uistenia, že som krásna. A milovaná. Takisto ako každý jeden človek, ktorého si stvoril. 

Vďaka, Ježiš!

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.

.........................
Zamyslenie uverejnené aj na http://letitia-tiba.blogspot.sk