Blogy (4.pôstny týždeň)

Pôst, ktorý dáva

„Či nie to je pôst, aký sa mi páči...keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš“ Iz 58

Piatok ráno – a na desiatu dve čerstvé veľké čokoládové buchty. Bežne som mávala obyčajný chlieb /ktorý mi chutil viac/ , ale v piatok chodil chlebík do predajne príliš neskoro. Napriek tomu, že som ockovi vravela, že stačí jedna, vždy kúpil dve od strachu, aby som v škole nebola hladná. Cez prestávku sa rozprávam s mojou super spolužiačkou- a v tom, ponúkla som ju kúskom z buchty a ona na to: „Ďakujem, už tri dni som poriadne nejedla.“ Najprv som si myslela, že si ma doberá...potom, po vysvetlení, že otčim občas prinesie nejaké plesnivé pečivo z pekárne, kde vypomáha, mi došlo, že FAKT ! je to pravda čo počúvam a jej výrazná chuť do jedla nie je falšovaná a pochopiteľná. A odvtedy tá druhá buchta bola pre ňu.

Hlad je naozaj chvála Bohu ! vec, ktorú bežne na Slovensku nepoznáme (núdzu- to áno...ale skutočný niekoľkodňový hlad- ten naozaj zažil málokto). Mnohokrát sa nám môže stať, že to neodhadneme a navaríme viac, nakúpime čerstvých potravín neúmerne našej spotrebe a ak na to nedohliadneme- zvlášť u nás v žijúcich v bytoch, skočí jedlo tam, kde by nemalo. A stačí len tak málo- pozvať niekoho na obed /hoci aj preto, že vidíme, že sa nám zvýša), či odniesť susedovi, čo je už tak dlho sám, či dať z tých jabĺk deťom čo sa hrajú pod oknom.

Už dávno ma veľmi oslovil citát sv. Bazila Veľkého : „Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný.“ Keď som teda teraz odkladala vyžehlené oblečenie do skrine a nemala ho kam odložiť, bolo na mieste začať triediť podľa stavu a veľkosti- niečo na handry, niečo do rodiny, niečo kamarátke /a pamätám si, ako dobre padlo mne, keď mi niekto priniesol... / A poviem vám, až teraz som videla, ako strašne lipnem na tých super štýlových rifliach veľkosti 34, ktoré už nikdy neoblečiem (lebo sa nezmestím ) a na tričku „I LONDON“, ku ktorému mám taký citový vzťah... Ale viac ma poteší, keď uvidím niekoho, ako ich s radosťou nosí -ako keď ich po pár rokoch preležaním zničené vyberiem zo skine a vyhodím.

Boh túži, aby sme prejavovali milosrdenstvo ako prví- skôr než nás o to požiadajú a konkrétne v tom, v čom to daný človek potrebuje- pomáhať a deliť sa s cudzími, no často i s tými z rodiny je nám niekedy ťažšie, ako dokážeme pripustiť, ale je to neskutočne osobodzujúce- a je to pôst, ktorý sa naozaj páči Bohu.