Mnohí vravia, že sa menia vzťahy a spoločnosť. Že sa mnohé mení k horšiemu.
Podľa mňa je to všetko o vzťahu k Bohu.
Keď sa ľudia stávajú sebestačnými, teda keď prichádza obdobie, kedy si myslia, že všetko zvládajú sami, tak automaticky vedome, či nevedome vysúvajú zo svojho života Boha. A tak prichádzajú často udalosti a obdobie bez Božieho požehnania. Prejavuje sa to potom v podobe frustrácii, smútku, nefuknčných vzťahov, nešťastia, disharmónie so sebou samým. Človek nemôže byť skutočne šťastný, pokiaľ má v sebe zmätok, neprijíma sám seba, nie je vyrovnaný a neprúdi v ňom láska. Práve láska je základom aj kresťanstva. Milovať Boha a svojich blížnych je prvé a najdôležitejšie prikázanie. Človek ktorý miluje nie je viazaný na žiadnu dobu, na žiadne ťažké časy ani na to čím prechádza, lebo vie, že všetko je Boží plán a že všetko má svoj význam, čas a miesto v kolobehu života.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
Ja som mal to šťastie v živote, že som takýchto ľudí mal pri sebe, ktorý mali v sebe tú odvekú matku múdrosti - lásku a múdrosť zároveň a skrz nich som uvidel mnohé zázraky, ktoré som kedysi nazýval všednými vecami. Tú iskru a poznanie, z ktorých som mohol čerpať som však videl a vidím predovšetkým u ľudí, ktorí v zásade prežili rôzne trpké okolnosti života, ťažké režimy a časy. Ako príklad uvádzam moju babku. Prežila ťažké vojnové časy, ktoré tu boli a často nám hovorila o tom aké to bolo, keď sa aj ich dediny dotkla vojna. Vo svojich slovách však nikomu nič nevyčítala. Nebola zatrpknutá, nahnevaná alebo aby tým zanevrela na Boha a obviňovala ho za to. Babka bola jednoduchý a láskavý človek. Tieto trpké časy ju vo vzťahu k iným a k životu nijako nepoznačili, práve naopak. Naučili ju veriť aj napriek okolnostiam. Jej život bol jednoduchý, ale bohatý. Veľmi intenzívne žila svoju viere a jej život bol naplnený láskavosťou k druhým, milým slovom. Ľudia mali otvorené dvere do jej domu a za 70 rokov ich nezatvorila a nikdy jej z domu nič nezmizlo. Na ulici dala vždy to čo mala dieťaťu, ktoré stretla. 10 korún alebo malú čokoládku. Neraz aj to posledné čo mala. Keď sme ako chlapci (vnukovia) prišli z nejakej zábavy pred polnocou, ona nám ešte robila v noci jesť, aby sme nešli spať hladní. Rád na ńu spomínam, ale nie je to len o mojej babke, lebo tých ľudí bolo v mojom živote dosť a Boh sa v tomto skutočne oslávil, tým, že mi ukázal vôkol mňa ako sa žije láska...
Určite aj vy máte vo svojom okolí niekoho kto vo vás zanechal takúto spomienku. Skúste sa zamyslieť aký život ten človek prežil. Či nebol náhodou ťažký. Lebo na to chcem práve poukázať. Ja sa práve stretávam s tým, že tí ľudia, ktorí vedú ťažšie životy - majú toho navonok menej v podobe materiálnych vecí alebo prežívajú rôzne iné formy (navonok) nedostatku, majú v skutočnosti plnšie a bohatšie vnútra a aj ich životy sú vizitkou jednoduchosti, pokory, lásky a úcty k druhým.
Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
Dnes sa veľa oháňajú ľudia tým, že je 21. storočie a že Boha nepotrebujú. Že je to nemoderné. Že tu nie skrátka pre také veci miesto. Často ide o veľmi negatívne a kritické postoje. Dnes vidíme veľmi veľké útoky na vieru jednotlivcov, ale aj na samotnú Cirkev. Úprimne, pozrime si však výsledok tejto doby a spoločnosti, ktorá sa snaží vytesniť Boha zo spoločnosti. Kedy sa tak rúcali rodiny ako dnes ? Kedy bolo toľko ľudi chorých a nie len fyzicky ale aj psychicky ? Moja známa, ktorá robí v lekárni mi povedala, že najväčší odber liekov je práve na psychické problémy. Každý x-y človek dnes trpí minimálne nejakou "ľahšou formou" psychickej poruchy - depresiou, či nejakou úzkosťou. Závislosti dnes tiež hýbu našou spoločnosťou. Pornografia, závilosť na internete, shopoholizmus, online nakupovanie, to všetko nás zomkýna a pripravuje vedome, či nevedome o pokoj a narúša naše životy, naše vzťahy. Celkovo vzťahy sa zdajú ako by vôbec najhoršie v celej našej histórii. Nezáujem jeden o druhého napriek mnohým formám moderných komunikačných prostriedkov, podrazy na pracovisku napriek množstve zákonov, smerníc a inštitútov, ktoré boli vytvorené, aby tomu zabraňovali. Šikana medzi deťmi. Sexuálne obťažovanie. To sú všetko témy, ktoré sú dôsledkom toho, v čo spoločnosť verí, to čo žije. Ak zomrie niekde vo svete za noc 10 000 ľudí, ľudia tomu vôbec nevenujú pozornosť a tieto obete predstavujú len aké si čísla. Osobne sa pamätám na pohreby, kde prišli ľudia z 5-6 okolitých obcí a oplakávali pozostalého dni a noci. O nebohom sa rozprávalo v dobrom, o jeho živote, o tom čo prežil, čo spravil. A pri tom išlo o navonok obyčajného človeka bez spoločenského postavenia. Dnes ani tisíce ľudí nezstavia človeka a nedonútia ho aspoň trochu si uvedomiť hodnotu ľudského života. Morálny úpadok je už snáď všade. 12 ročný človek vás pošle na internete do teplých krajín úplne bezdôvodne, len preto, lebo ho v slušnosti napomeniete alebo stačí, že len vyjadríte svoj názor. Vovirtuálnom svete vám mnohí napíšu pod príspevok, ale aj do súkromnej správy vulgarizmy, či nadávky, píšu vám bez úcty, bez morálnych zábran a hraníc. Často sú obeťami deti, či seniori, teda tí najslabší a najzraniteľnejší, ktorí sa nevedia brániť. Chýba úcta, chýba láskavosť, empatia. Ak dieťa nepočúva v škole, tak prídu do školy rodičia a nafackujú učiteľa, lebo nechcú počuť pravdu a chýba im sebareflexia a prijatie vlastnej zodpovednosti a možno aj viny, uznanie si chyby.
Toto je tá naša sebestačná vyspelá doba ?
Myslím si, že sme len stratili kontakt so základom, a to, že srdce nahradzujeme rozumom. Chýba nám pokora, chýba nám láska, chýba nám uspokojenie sa tešiť sa aj z maličkostí a z obyčajných vecí, vnímať zázraky a okamihy života, byť vďačný za všetko okolo nás.
Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.
Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne;
všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.
Choďte niekam na vidiek, k starým rodičom a pozrite sa ako žijú. Často skromne, jednoducho, pre mnohých nezaujímavo. Ale často tam niečo objavíte. POKOJ. Oni sa neženú. nenaháňajú za cieľmi ako my, ktoré sme si laťku šťastia a spokojnosti nasadili tak vysoko,že ju musíme vždy predlžovať až sa niekedy zdá, že už nie je kam. Človeku už nestačí ležať na deke s deťmi, či svojou milovanou na miestnej priehrade, potrebuje dovolenku na Malibu, all inclusive, musí ísť všade letecky. Človeku už nestačí rande v podobe prechádzky pri rieke, potrebuje zoskok padákom a cestu okolo sveta. A pri tom je šťastie to, keď sa môžeme tešiť úplne zo všetkého a vnímať silu a čaro života každý deň. Je toho mnoho aj teraz, za čo môžeme ďakovať, každý jeden z nás. Že sme vôbec TU, lebo mnoho ľudí, už nemá tú možnosť. Môžeme byť vďační, že máme čo jesť, čo piť, že netrpíme nedostatkom (mnohí z nás), že máme pri sebe (aspoň) niekoho, kto nás vypočuje, kto je tu pre nás. Že môžeme vísť vonku a prejsť sa po vlastných nohách (to tiež nie je pre každého samozrejmosť). Tých príkladov je x-y a určite by sme o nich dokázali písať celý deň. Je to však o tom, čo nám vládne v srdci. Ak je to egoizmus, zloba, hnev, nenávisť, závisť, tak nikdy nebudeme mať dosť a nikdy nebudeme šťastný. Ale ak je to Boh a láska, tak človek prijíma všetko, čo mu život ponúka a dokáže to pretaviť k šťastiu aj tých druhých a v tom nachádza aj to svoje.
Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.
