Všetci uctievame. Či si to uvedomujeme alebo nie, robíme to úplne všetci. Nemám na mysli iba to "worshipové" uctievanie, ktoré niektorí bláznivo milujú, iní zaryte odmietajú s argumentom, že ide o fanatizmus a neprirodzené postoje. Hovorím o uctievaní, ktoré vykovanávame stále. Pri každej činnosti. Uctievajú všetci bez rozdielu - veriaci i neveriaci. Uctievame svojim časom, rozhodnutiami kam vložíme svoje úsilie a peniaze. Uctievame aj svojimi postojmi a myšlienkami.
Rozhodujúce pri uctievaní sú len dve veci - koho/čo uctievame a aký je náš pohľad na objekt uctievania. To prvé určuje nás samých, to druhé náš pohľad na svet. Nechcem hovoriť o falošných bohoch, ktorí sa nám núkajú a mnohí z nich sú na prvý pohľad "nevinní" - rodina, vzťah, prosperita, domácnosť.
Rád by som ukázal, že ako novozákonní veriaci sme povolaní zmeniť svoj pohľad na uctievanie Boha. On je jediným, legitímnym a pravým objektom uctievania. On sám. Pretože stvorenie môže uctievať len Stvoriteľa. Sme určení pre uctievanie Stvoriteľa. To je jediná možná varianta. Ak sa minieme tomuto cieľu a v akejkoľvek podobe uctievame stvorenie, ostávame prázdni. Žiadna forma uctievania stvorenia nás nemôže naplniť.
To podstatné sa však ukrýva v spôsobe akým uctievame a čo rozumieme pod týmto pojmom. Uctievanie nie je otrocká náboženská činnosť, ktorú si potrebujeme odkrútiť, vykonať a potom sa vrátiť do "normálneho" života. Boh Otec nevyžaduje uctievanie ako zamestnávateľ, ktorý požaduje povinne odpracovaných 8 hodín.
Uctievanie je vzťah. Uctievanie je prejavom vzťahu. A jediným zmyslom vzťahu s Otcom je intimita. Intimita, z ktorej prirodzene vychádza život. Tak ako je výsledkom intimity muža a ženy nový život v podobe počatého dieťaťa, tak je úplne samozrejmým výsledkom nášho vzťahu život. Skutočný život, nie prežívanie, živorenie. Pravý život v plnosti, vo všetkej svojej kráse a nádhere, štastí a radosti, pre ktorú sme boli stvorení.
Uctievanie dáva život. Nie, že by sme si ho svojim uctievaním Boha vyprosili alebo si ho zaslúžili. Uvoľňuje sa každým slovom, každým rozhodnutím neodchádzať z Jeho prítomnosti. Byť v Jeho blízkosti je ako dážď, ktorý dopadá na vyschnuté polia. Všetko začína kvitnúť. Je to ako byť blízko vytúženej osoby. Všetko sa zrazu dá a život má zmysel.
A Jeho prítomnosť chutí. Osviežuje, niekedy prekvapuje, šokuje, premieňa, napĺňa, dáva pocit neskutočného šťastia. Inokedy láme v kolenách, padám na tvár a plačem, som premožený Jeho dobrotou, múdrosťou, milotou. Nádoba, ktorá nájde svoj účel, je naplnená a preteká.
Uctievanie nie je limitované modlitbou so zdvihnutými rukami a Jeho prítomnosť štyrmi stenami. Ježiš prináša skutočnú revolúciu, keď žene Samaritánke na jej teologické dišputy o chráme odpovedá, že praví ctitelia Otca ho budú chváliť v Duchu a pravde. Túžba po Milovanom a smäd po tom, aby bolo vyvýšený v mojom živote presahuje rozmer náboženstva. Žiadna filozofia ani systém nedokáže uctievanie pochopiť ani kategorizovať. Je škandálom, pretože bláznivo a bez rozmyslu dáva všetko. Nekalkuluje a nehľadá benefit. Láska je nezmerateľná, nevypočitaľná a všetko premáha. Často neponúka odpovede, ale aj tak rieši každú otázku.
Som presvedčený, že Duch nás volá do uctievania, ktoré bude pohoršlivé. Nie samoúčelne. Nie nemorálne. Nie úmyslene neúctivé. Ale uctievanie, v ktorom sme ochotní stratiť všetko a pripravení získať celé kráľovstvo. Uctievanie, ktoré je hnané slepou láskou, nezadržateľnou túžbou, ktorá nemôže byť uhasená čiastkovými svojpomocnými riešeniami. Priestor, v ktorom je rozhodujúci jediný moment: stretne stvorenie svojho Stvoriteľa?
