Ego sum via, veritas et vita.
Prečo prestávajú ľudia navštevovať božie chrámy? Prečo sa z kostolov vytrácajú mladí? Prečo existuje veľa ateistov bez náboženského presvedčenia? Toto je len zopár otázok z tých, ktoré si my kresťania kladieme veľmi často. Nad správnymi odpoveďami musíme porozmýšľať sami. Pýtame sa, čo a kto to spôsobilo a aká je príčina. Jedno je však isté a našou vierou dané – Pán, náš Otec na nebesiach, nás vidí. Buď pri konaní dobrých skutkov, alebo zlých prehreškov, stále je pri nás. Má nad nami svoju ochrannú ruku a pomáha nám. I keď existujú ľudia, ktorí v neho neveria a nepovažujú tieto slová za pravdivé. A najmä tu robia takí ľudia svoju chybu. Veď Pán nám dal slobodnú vôľu, máme sa rozhodovať sami, akú cestu si zvolíme. Len, žiaľ, veľa ľudí si práve vyberá tú horšiu cestu. Pretože život je ako bludisko – len jedna cesta je správna. Tá cesta je Kristus. „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16;18). Mnohí ľudia by si mali uvedomiť, že tieto slová nehovoril Pán Ježiš len Petrovi. Od okamihu, kedy to povedal, sa tieto slová stali základom pre spoločenstvo ľudí, ktorí stále veria, že je Mesiáš a vstal z mŕtvych. A toto spoločenstvo má pokračovať až do konca sveta. Preto práve my máme ukazovať, že sme tou skalou v Cirkvi. Pretože Cirkev nie je len pápež, kardináli, biskupi a kňazi, sme to my všetci, ktorí ju tvoríme skrze vieru v Boha, Pána Ježiša Krista – nášho Spasiteľa a Ducha Svätého, ktorého nám zoslal Ježiš. Žiaľ, po mnohých storočiach a rôznych reformáciách v kresťanstve sme dnes svedkami toho, že kresťanstvo – kedysi stabilná Cirkev, sa rozkúskovala na nespočetné množstvo odnoží cirkví, ktoré si určujú pravidlá podľa seba. Pravidlá, aké chcú, aké sa im páčia. Dnes by malo byť predovšetkým hlavnou prioritou zlúčenie týchto odnoží v jednu veľkú apoštolskú Cirkev. A keby toto videli neveriaci, určite by prišli na to, že nie sme len ľudia, ktorí veria v nejakú hlúposť, ale že nás poháňa sila určitého „nadprirodzena“. V dnešnom svete sa obraciame na potrebu hmotných vecí. Ide to s dobou. Dnes už málokto z mladých povie, že radšej sa pomodlí, ako by si nemal pustiť internet alebo televízor. Áno, aj vďaka Bohu máme takého výdobytky techniky, ale predovšetkým ony majú byť koreňom pre získavanie nových skúseností a zaujímavostí o živote Cirkvi. Veď len stačí zapnúť nejaký internetový prehliadač, poklikať a už si môžeme čítať aktuálne informácie z Vatikánu, Sväté Písmo alebo rôzne iné zaujímavosti o Cirkvi. V druhom rade však tieto výdobytky spôsobujú úbytok veriacich v kostoloch. Keď je nejaký sviatok či nedeľa, ísť do kostola by malo byť samozrejmosťou. No tu vyhráva zlý duch slabého až nijakého duchovného presvedčenia a väčšinu času strávia títo ľudia pri televízoroch alebo počítačoch. Práve preto si máme veci naplánovať tak, aby sme okolo nás duchovne cítili prítomnosť Boha aj pri robení dôležitých vecí či riešení problémov. Mali by sme to robiť s radosťou a láskou, pretože len vtedy dávame do toho svoje srdce a dušu, a tým aj ducha, ktorého nám dal Boh vďaka svojej veľkej dobroty. Lenže tiež nájdeme aj takých, ktorí hovoria, že i bez viery v Boha cítia to isté. Ale opak je pravdou. Duch, ktorého cítia, je skôr duch prázdnoty v ich dušiach, ktorý sa dá napraviť len obrátením. Ľudia už odnepamäti skúšajú rôzne veštenie, mágiu a iné veci spojené s okultizmom. Dnes už nie sú ľudia prekvapení, že mladí vyvolávajú duchov, skúšajú mágiu alebo veštenie. Takéto veci sú zlé a nielenže tým urážajú Boha, ale dopúšťajú sa veľmi ťažkého smrteľného hriechu. Ale môže nastať zvrat a človek svoje zlé skutky oľutuje. Tu sa už prejavuje božia milosť. Aj keď človek svojimi skutkami hanobil Cirkev a hlavne Boha, Pán Boh mu to odpustil a prijal ho medzi svoje stádo v nebeskom kráľovstve. Na ľudí v poslednom čase vplývajú najmä zlé správy o porušení celibátu určitých kňazov. V tomto prípade nezlyhal muž ako kňaz, ale najmä ako človek, ktorý sa takého niečoho dopustil. Žiaľ, práve tieto negatíva veľmi poškodzujú tvár Cirkvi a čoraz viac ľudí samovoľne prestávať byťjej súčasťou. A kvôli tomu by sme my – tí, ktorí ešte stále pevne veríme a máme radi svojho Boha a Spasiteľa, mali takýchto ľudí vyhľadať, pomáhať im a opätovne zvestovať evanjelium. Ľudia nepotrebujú vidieť, akí sme zbožní, ale potrebujú vidieť naše dobré skutky skrze milosti od nášho Pána na nebesiach. Neraz sme aj v Cirkvi videli, že mnoho svätcov malo zlý život a v priebehu života sa obrátili na Boha, pretože zistili, že je pravý a jedinečný. Pomáha a dáva. Preto sa posnažme, aby sme pomocou našich dobrých skutkov, opätovným hlásaním evanjelia, dušou naplnenou Duchom Svätým pomáhali tým, ktorí tápu v cestách zla, aby si uvedomili, že Pán je pravá CESTA, trvalá PRAVDA a duchovný ŽIVOT