Keď je v práci bremeno vzájomných vzťahov ťažké; keď niet porozumenia a vzájomnej úcty; je bolestná eucharistia.

Včera bol taký deň.

Nič sa nebolo dosť, nič nebolo dobré. Kritika, slovné napádanie. Počas celej služby. Ťažoba ľudských slov, keď niet lásky.

V minulosti ma v podobnej situácii premáhala sebaľútosť a moje svedomie ma sužovalo výčitkami. Nie, nevedela som, ako robiť inak. Plnila som si svoje povinnosti, zodpovedajúce službe. Všetko vadilo. Nič nebolo správne, nič nebolo vhodné, v pohľade kolegyne.

Ťažké eucharisteo - vzdávanie vďaky za ťažké bremeno dňa.

Nedokázala som hneď ďakovať.

V mysli mi krúžili myšlienky, ako záchrániť pracovnú atmosféru vo vzťahoch. Nie. Neprišlo riešenie. Negatívny duch zostal prítomný, napriek snahe vyhostiť ho tam, kam patrí. Sú aj také dni. Bolestné, bez lásky, keď nemôžeme nič urobiť. To sú dni krížové, to sú malé obety zrieknutí sa seba. Bez slov sebaobrany, ktoré by nič neriešili, iba zhoršili.

Neviem milovať nepriateľa, aby Boh z neho mohol urobiť priateľa. Ešte nie. Boh ma učí. Včera som na tej skúške zasa prepadla...

Ak sa nedá nič iné - keď nie je možná modlitba, keď práca vyžaduje každú myšlienku - stačí požehnanie. Počula som o tom od jedného evanjelizátora, ktorý mal prednášku na tému posväcovania práce. Musím si zopakovať tú lekciu. Hovoril o spôsobe života v práci, ktorý je jednoducho nabitý Duchom svätým. Žehnanie, slovo modlitby a krátke vety modlitby, plné Ducha svätého. Boh tu môže konať zázraky.

Môj deň som darovala Bohu taký, aký bol. Ťažký, škaredý, úbohý, bez lásky. Taký bol aj Kristov kríž. Moje ústa mlčali,  zovreté pery nedokázali vysloviť modlitbu. Horkosť až po okraj duše. Bolesť, keď niet lásky. Moje srdce hľadelo na kríž. Kristus nevinný Baránok  na kríži a jeho obeta lásky za nás. Hľadela som k môjmu Bohu, ktorý tam visel sám. Mala som iba slzy, viac nič. Nijaké "prečo", len s kým. S Kristom. Byť s ním tam, kde nie s ním je nikto. Pri kríži.

Neskôr, po službe, po slzách, ktoré otvorili dvere srdca Pánovi som išla k Nemu so slovami modlitby. Prišlo obetovanie dňa, na jeho sklonku. Prišla ľútosť nad tým, že som nedokázala urobiť viac pre zviditeľnenie prítomnosti Ducha svätého do tohoto dňa, na tých, s ktorými som pracovala a aj na mňa.

Prišlo ďakovanie.

Ďakovala som,  že som mohla ísť kus cesty s Kristom, s mojim malým krížom na duši. Slová modlitby padali pod jeho kríž, na ktorom zomrel za mňa. tam padali aj moje myšlienky, všetko, čo bolo v tento deň. Tam pod kríž som položila aj moje otázky:

- ako vidieť v nevrlom a nahnevanom výzore blížneho Pánovu tvár?

- ako privolať Ducha Božieho tam, kde sa víri ľudské nechcenie?

- ako prosiť o pokoj a zmierenie nás ľudí, keď je stres, človek odmieta človeka a uši srdca sú hluché?

- čo by som mohla robiť inak, aby rástla Jeho láska pre iných?

- ako priniesť do sveta Krista?

Všetky otázky som položila pod Kristov kríž. Tam budú premenené jeho krvou na odpovede, na požehnanie pre nás všetkých.

Zatiaľ  obetujem moje malé utrpenia za svet, kde je utrpenie vo veľkom. Nie malé konflikty, aj keď bolia až do špiku a ničia, chcú ničiť a konať zlo. Vo svete je nenávisť, vraždy, smrť. každý deň.

Ja  mám odpustenie od Boha - to dávam iným, lebo mne je odpustené. Chcem, aby aj oni zažili lásku Boha. Preto začnem žehnať, Nie nariekať a vyčítať.

Mám aj kríž, ktorý je mojim drevom spásy. K nemu idem vždy, keď prichádza ťažké eucharisteo - vzdávanie vďaky za ťažké veci. S ním a v ňom je moja sila, moja radosť a nádej. Nádej, že zajtra bude nový deň a nová bude moja modlitba vďaky. Nádej, lebo možno prídu odpovede, na moje otázky. Ak nie, pôjdem ďalej s Ním. Viem, že ma nikdy neopustí a nenechá bez pomoci.  Vďaka za to, že si s nami, Pane náš! Vďaka za tvoje svedectvo z kríža! Chvála a vďaka Tebe Kriste, teraz až na veky! Amen.

+

Nech Duch Pánov spočinie nad svetom,

nech  sa ho mocne dotýka svojou láskou, ktorá všetko znáša, všetko vytrpí, a ktorá nikdy neprestane!

Nech nás žehná Boh, ktorý je láska!

Amen.

MK