Дневники

« Назад

Vďačnosť

Vďačnosť

Koľkí z nás úprimne ďakujú? Uvedomujeme si dnes potrebu postoja vďačnosti k Bohu a k ľuďom? V súčasnej príliš kritickej dobe sme nútení rozlišovať dobro a zlo, vyvodzovať z poznania dôsledky a používať slobodu Božích detí. Nikdy nezabúdajme na vďačnosť. Nezabudnime, jediný z desiatich malomocných, ktorý sa vrátil a poďakoval Pánovi za očistenie, bol skutočne uzdravený. Boh nás neskutočne miluje a nepotrebuje našu vďaku. My ju potrebujeme. Vďačnosť mení srdce človeka. Ďakovanie dáva človeku schopnosť vidieť, veriť, radovať sa, a skutočne milovať.

Vzdávajme vďaky Bohu, ktorý nás urobil svojim ľudom, kráľovským národom!

Ďakujme zo srdca Bohu, ktorému patrí nebo a zem!

V detstve sme sa učili ďakovať, keď sme niečo dostali alebo ak nám niekto v niečom pomohol. Neskôr v živote sme ďakovanie tak troška obmenili, lepšie povedané, začali sme s ním inak zaobchádzať. Niečo za niečo z detstva sa začalo meniť na "niet veľmi za čo". A neskôr, v dospelosti sme sa v dôsledku kritického úsudku myslenia začali dívať na svet cez  "kritické okuliare". Začali sme sa inak pozerať na  skutočností aj na ľudí. Stali sme sa menej vďačnými?

Náš pohľad sa zmenil. Okolo seba dnes často vidíme veci, za ktoré by sme skôr zanadávali, ako vyslovili slová vďaky. Začali sme vidieť dobré a zlé... Ako prví ľudia v raji, keď zjedli ovocie zo zakázaného stromu poznania dobra a zla. Potom zistili... a my zisťujeme tiež. Vidíme "pravdu" v celej nahote. Vidíme zlo miesto dobra. Nevieme už spontánne zo srdca ďakovať, lebo vždy nájdeme dosť toho, čo nás o vďačnosť oberie, čo nás zarmúti a zoberie nám túžbu po vďačnosti.

Musíme sa znova naučiť ďakovať. Ďakovať s bázňou Bohu za jeho dary. Ďakovať, aby sme zasa videli požehnanie a dobro, ktoré nám Boh dáva neustále, aby sme nevideli okolo seba samé zlo. Musíme sa učiť vidieť. Vidieť očami viery v Boha. Vidieť cez okuliare Božieho Slova, ako to milo nazvala Ann vo svojej knihe. Učme sa vidieť dobro, ktoré je všade okolo nás, ako vzduch, ktorý dýchame a učme sa znova za to Bohu ďakovať. Ďakovať bez prestania.

Myšlienka vďačnosti bola inšpirovaná textami od Ann Voskamp z knihy Tisíc darov.

Za tip knihy a za myšlienku vďačím Evičke Baranovičovej, ktorá založila komunitu Radosť a vďačnosť na jej stránke v Moja komunita. Ona autorku objavila už oveľa skôr a delí sa o myšlienky na svojej stránke.

Ann je farmárka, je manželkou a matkou 6 detí a po rokoch neradostného a nenaplneného  života objavuje vďačnosť Bohu ako zdroj radosti a plnosti života nie len pre seba ale pre každého, kto sa vyberie na cestu chvály a vďačnosti. Na začiatku to nebolo pre Ann ľahké. Život jej priniesol nejednu situáciu, ktorá vôbec nebola na ďakovanie, oberala o silu a odvahu pre skutky viery. Stačilo začať. Začať ďakovať. Ann dosvedčuje, ako sa začal meniť jej život. A nie len to. Rozdáva radosť okolo seba. Vďačnosť a radosť sa šíri po internete, jej dielko sa rozrastá a nesie ovocie. Jej osobne, v jej rodine, u iných žien, ktoré sa dali na cestu vďačnosti a chvál.

Ježiš nás učil ďakovať v mnohých kapitolkách Evanjelia. Ja som ich tiež čítala. Aj som ďakovala. Nie tak, ako to robil Ježiš... Ďakovala som úprimne aj vynútene, lebo som "vedela", že mám. No z takej vďaky som nemala vždy radosť... po čítaní knihy od Ann, Tisíc darov, a v textoch na jej internetovej stránke som zisťovala, ako sa mi v niektorých, v mnohých prípadoch "ťažko" ďakuje... Zistila som, že hneď to a ono "oštempľujem" ako ničotné, nie hodné vďaky. Je možné - je potrebné ďakovanť za všetko. Ďakovať za všetko, za dobré, aj za ťažké a v mojom pohľade nie dobré. Ďakovať Bohu za jeho dary.

Pozývam aj vás na cestu vďačnosti. Pozývam aj vás k zmene pohľadu na svet okolo nás.

Poďte a uvidíte, Poďme ďakovať a chváliť Boha. Nie niečo pre niečo - Ďakujme Bohu pre Neho samého a pre Jeho dary, ktoré nám neustále dáva bez prestania - chváľme a ďakujme Ježišovi, Bohu Otcovi a Duchu svätému.

Boh našu vďaku nepotrebuje. My ju potrebujeme. Ďakovanie je liekom pre naše oči, pre srdce. Je zdrojom radosti a plnosti života v Bohu, s Ním a pre iných.

Viac sa dočítate na stránke:

Radosť a vďačnosť na stránke: Eva Baranovičová, Moja komunita: http://mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost

 

 

 

 

 

Zdroj: http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=-AEtGbxv2l8#!

Obrázok: Ann Voskamp, ne Thousand Gifts, aholyexperience.com

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Отправлено в 12.11.12 13:44.
Vidíš, toto som si neuvedomila:
Podobne ako prví ľudia v raji, aj deti vnímajú všetko ako dobré (resp. ako fakt o ktorom ďalej nepremýšľajú). Čistá detská duša neskazená hriechom.
S vekom pribúda kritické myslenie. Hodnotíme: to je dobré - to je zlé, za toto sa oplatí poďakovať - tamto je už priveľa toho zlého... Jeme zo stromu - a vidíme zlo namiesto dobra.

Možno aj toto myslel Ježiš, keď vravel: "Buďte ako deti". Aby sme všetko prijímali tak ako dostávame. Boli vďační a nie kritickí. Vďaka! emoticon
Отправлено в 12.11.12 13:47.
To som niekde čítala o tom raji. Preto vidíme najskôr to zlé, čo nám ukryje dobré, Božie. Ako keby toho bolo viac alebo zlo bolo väčšie ako dobro a to nás mýli. Zaujímavá myšlienka. Z tvojej stránočky som začala s tým ďakovaním - a hoci som myslela, že som vďačná - nie som!!! Boli to SLOVÁ... nie vždy plné lásky a nie na 100%, na to som prišla dosť neskoro... manžel mi nadával, aby som toľko neďakovala...rozmýšala som, prečo tak hovorí... zistila som, že to bolo prázdne...aj keď úprimne myslené... vidíš, tak sa môže dokonca stať, že vďačných ľudí ani neodhalíme... možno vôbec nehovoria slovo Ďakujem, ale ho žijú...
Отправлено в 12.11.12 14:32 в ответ на Eva Baranovičová.
Takto by mi to povedala aj moja maminka / keby som ju ešte mala/. A ja by som jej celá šťastná povedala. " Ďakujem".
Отправлено в 12.11.12 20:41.
Verím, že počuje tvoje slová aj keď už nie je fyzicky s tebou, Žanetka:0) Som o tom presvedčená, že tak je, a o tom, že vie o tvojej vďake!
Отправлено в 12.11.12 20:50 в ответ на žaneta Krížková.
Ak som tu niekedy za niečo ďakovala, neboli to len slová, bolo to úprimné, ale Pán o tom vie, tak sa nedám súdiť niekomu, kto do mňa nevidí.....
Отправлено в 12.11.12 22:05.
Žanetka, stískam Ti ruku. Aj mne s maminkou zapadlo slniečko. Ona ma ľúbila, iní ma len trpia a veľkodušne mi dovolia dýchať....
Отправлено в 12.11.12 22:06 в ответ на žaneta Krížková.
A viete, čo je zaujímavé?
Ak aj ďakujem (spočiatku) "len" slovami. Ak to myslím úprimne a naozaj chcem ďakovať, pretože viem Kto je Darca. Potom tá vďačnosť presiakne aj do srdca. Hoci spočiatku som necítila plamienok vďačnosti, ak ju vyslovím, príde Pokoj, príde aj radosť, hoci by to bolo ľudsky nelogické. emoticon

Záleží od dôvodu prečo ďakujeme. Ak len zo zvyku, pretože "sa to má", tak ma naučili, alebo poviem "Vďaka" len pred ľuďmi, aby "som bola dokonalá"... - potom to ostane na povrchu, len pri slovách. V srdci ostane pýcha, hoci navonok by sa prejavovala rovnako ako u iného, kto je naozaj vďačný.
No ak je mojim úprimným cieľom chváliť Stvoriteľa, potom sa vďakou zjednocujem s ním. Vďaka za túto cestu! emoticon
Отправлено в 12.11.12 23:04 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
nešlo o súdenie nikoho, iba o vyjadrenie toho, čo som cítila ja v sebe, Mária Irmuška:0)
Отправлено в 16.11.12 10:27 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Nenechaj sa oklamať. Nikdy nepíšem na nikoho, iba na seba:0))
Отправлено в 16.11.12 10:28 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Pani Mária, ďakujem, že ste nám pripomenuli, že vďačnosť je naozaj potrebná a robí nás veľkými. Aj ja som často ďakovala len ústami... Začo som však naozaj vďačná Pánu Bohu - a to myslím úprimne - je moja choroba. Aj keď prejsť chemoterapiou nebolo ľahké, Pán mi to vynahradil. Mohla som prežiť, vďaka chorobe, posledné mesiace spolu s chorou mamičkou a o pár rokov neskôr sedieť pri lôžku umierajúceho otecka. A za to Pánu Bohu naozaj ĎAKUJEM...
Отправлено в 13.11.12 9:13.
Nech vás žehná a bohato naplní Pán svojou štedrou odmenou! Tie slová sú tiež potrebné, veď sú vyjadrením toho, čo sa pokúšame vyjadriť. Len niekedy - v mojom prípade to bolo tak - som ich hovorila stále, asi sa stali zvykom, či neviem, len som prišla na to, že neboli "z hĺbky", ako keby len automatizmy, to som tým myslela, ve´d Boh vie, akí sme krehkí a že dakedy viac nevládzeme dať ako to slovko a niektorí - môj manžel, ktorého milujem, nedokážu vysloviť ani to. No Boh vidí jeho srdce, ja nie, a verím, že JE VĎAČNÝ aj keď nepovie... môj ocko bol tiež taký chlop bez slov a viem, že mal hlbokú lásku k nám deťom aj k maminke, jeho manželke, vážim si aj ľudí bez slov...samozrejme, veď vidíme na skutkoch, akí sú:0)
Отправлено в 13.11.12 13:03 в ответ на Zuzana Leváková.
Ďakujem vám Zuzanka, za váš komentár, chemo je vážna vec... dúfam, že sa teraz máte trocha lepšie, nech vám to Boh dá, prajem vám zo srdca... viem, že vás veľmi miluje...
Отправлено в 13.11.12 13:05 в ответ на Zuzana Leváková.
Отправлено в 13.11.12 22:11.
Ďakujem Pánovi, že nám posiela takýchto statočných ľudí ...V duchu Vás objímam.
Отправлено в 13.11.12 22:32 в ответ на Zuzana Leváková.
Pani Mária-Irma, ďakujem. Sama by som to asi nezvládla. K tej statočnosti mi pomohli modlitby mnohých priateľov a príbuzných... a myslím, že Pán ma niesol na rukách. emoticon Samému je ťažko...
Отправлено в 15.11.12 21:07 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Krásne vyjadrené! Vďaka za tento pohľad, Evička!
Отправлено в 16.11.12 10:25 в ответ на Eva Baranovičová.