Začalo to celkom nevinne...

... Bolo ráno a ja som na cca tretie zazvonenie budíka, bola donútená zodvihnúť sa z postele. Sadla som si na jej okraj a roztvorila breviár. Ledva rozlepené oči, únava ešte na končekoch prstov no predsa som sa donútila modliť. Sem tam sa mi stalo, že som si splietla nejaké slovko. Občas z toho vznikla dosť vtipná kombinácia slov. Po ranných chválach prišla ta chvíľa spontánneho rozhovoru. Pekne sme si s Ockom rozobrali, čo ma dnes čaká. Čo je predo dvermi a čomu sa nevyhnem. Usúdila som, že to bude ťažký deň a skutočne bol. Ani nie tak fyzicky ako duševne. Nuž bola som usvedčená. O áno to sa stáva.

Vlastne viete mám ekonomiku ako predmet a pani profesorka, ktorú máme nie je práve najvrúcnejšej povahy a je dosť nevyspitateľná. No ja slečna "najšikovnejšia" som si myslela, že viem všetko. A tak sa počas prestiávky v triede ozývala prudká debata na tému uzatvárania známok. Oduševnene som sa zapájala a hádzala jednu vetu za druhou. Nakoniec prišla celý deň očakávaná hodina ekonomiky.

S napätím som čakala, či sa všetky moje predpoklady splnia. Bola som tak pohltená svojimi predsudkami a presvedčením o tom ako ma profesorka nemá rada, že som zabudla na podstatnú vec a to, že predsudky klamú.

Tak nastalo v triede ticho a ja pripravená na sklamanie zrazu začujúc známku z ekonomiky som takmer odpadla. Zrazu som si uvedomila, že mám známku takú akú som chcela. Vôbec mi pani profesorka nezhoršila známku a ani ma nedusila pred tabuľou pol hodinu.

Zrazu behom zopár minút všetky predsudky padli ako domček z karát. Zazvonila. Bola som usvedčená. No bol len začiatok dnešného dňa.

Všetko pokračovalo keď sme sa rozprávali v triede a ja som si uvedomila, že si tvorím múry voči spolužiačkam. Zo strachu aby ma nikto nezranil a aby náhodou neodhalil moju hriešnosť a nedokonalosť som si vytvorila pevný múr a presvedčivú masku svätca.

Zostala som usvedčená po prečítaní zopár riadkov z Kristoterapie od Eliasa Vellu. Ja a moje múry.

Naskytla sa mi chvíľa v kostolíku a tak som tam uvažovala a modlila sa a pri modlitbe som si uvedomila ako by mi niekto ten múr prebúral a ja zrazu túžim byť znova zranená, ukázať, že nie som perfektná a som človek.

Nuž a poslednou vecou bolo keď som v rozhovore povedala kamarátke o tom, že dnes rande s Pánom mať nebudem. Viete potrebovala pomôcť tak som sa rozhodla, že urobím niečo pre druhého. A ona mi na moje slová o rande povedala : Ale s Pánom sa nestretáš len vo sv. omši.

A ja som precitla. Veď ona má pravdu. Boh je predsa všade!

Tak záverom dnešného dňa si uvedomujem aké veľké a krásne veci urobil pre mňa dnes môj Pán. Ako pomaličky no takmer nenápadne mení moje srdce a ukazuje mi nové obzory. Obzory lásky.

No tak toto je také mini svedectvo dnešného dňa a zároveň možno taká túžba alebo pozvanie do života v milosti. Života bez strachu. Poviem vám, že mnohé zistenia dnešného dňa a i iné predcitnutia boli ťažké no pomohli mi v mojej vlastnej hriešnosti vidieť jednu krásnu vec a to Božiu bezhraničnú lásku a milosrdenstvo. Buďte originálne svätí!!