Pred nedávnom sa mi do rúk dostalo viacero albumov od súčasných lídrov chvál najmä zo Spojených štátov. Pustil som si ich, zbežne popočúval. Prekvapili ma dve veci: príjemným prekvapením bolo to, že aranžmány skladieb (hoci to boli vlastne piesne k modlitbe = chválové piesne) boli v súčasných hudobných štýloch; trošku ma zarazilo to, že tieto aranžmány si boli všetky veľmi podobné (experimentovanie so skresleniami elektrických gitár, rôzne syntetizátorové zvuky, efekty a pod.). Uvedomil som si, že moja predstava worship aranžmánov skôr zodpovedá starému Hillsongu či Ronovi Kenolymu, než súčasným trendom.

Veľmi sa teším z toho, že kresťania dokážu ponúkať hudbu, ktorá je relevantná k dnešnej dobe a kultúre, v ktorej žijeme. Je super, že niektoré skladby sa dostanú aj do svetských hitparád a tam získavajú svoje body. Je to obrovský priestor, ako svedčiť o Pánovi, ako vnášať kresťanstvo do súčasnej kultúry, trochu nadnesene možno povedať, že je to spôsob, ako prispievať k budovaniu „kultúry života“ – ak chápeme, že tým životom je Ježiš... (Aspoň ja osobne oceňujem každú pieseň v médiách, ktorá nehovorí len o láske, sexe, a iných otrepaných témach popmusic a ktorá prináša niečo pozitívne a optimistické).

Privádza ma to k zamysleniu sa nad tým, ako vyzerajú chvály v našich vlastných spoločenstvách. Ako ten, kto slúži v chvále už nejaký ten piatok, si dovolím povedať, že neexistuje žiaden univerzálny vzorec, platná norma, ktoré chvály sú dobré, a ktoré nie – resp. ako viesť chvály, v akom hudobnom štýle. Podstatné je uctievanie (klaňanie sa) v Duchu a pravde. Náš Otec je veľmi kreatívny – každého z nás stvoril inak, a predsa na svoju podobu; jednotlivé krajiny tejto planéty majú iné podnebie a prírodu – a predsa celá zem spieva na jeho slávu. Myslím si, že podobne je to aj s uctievaním. Každé je iné, originálne, a predsa zamerané na neho. Niekto radšej volí pomalé piesne, niekto rýchlejšie, niekto má radšej molové tóniny, iný dur, niekto dá prednosť klavíru a gitare, a iný syntetizátorom a elektronike. Áno, môžeme viesť diskusie o tom, ktorá forma je viac či menej vhodná, ale je to skôr téma pre iný článok. (Samozrejme, aj chvály podliehajú istým trendom, zvyklostiam... Ale ťažko podľa toho hodnotiť, ktoré sú OK, a ktoré nie. Dôležité je predsa srdce. Rád myslím na jednu vec: ak chcem uctievať Boha, dokážem to pri namakanej kapele, pri umývaní riadov i pri píšťalovom organe).

Ak my sme originály Božie, aj naše uctievanie bude jedinečné, aj naše umelecké vyjadrenie bude originálne, aj náš prístup k Otcovi vo chvále bude svojský... Každý z nás je predsa iný. Napokon, jedinečná je aj kultúra, v ktorej žijeme, naše osobné prežívanie, naša skúsenosť. Som rád, že ako kresťania máme toľko pestrosti v tom, ako uctievať nášho Boha!

Preto si myslím, že je veľmi dobré, ak vo vedení chvál, vo chválových piesňach i aranžmánoch existuje rôznorodosť. Ak objavujeme náš vlastný jazyk a spôsob, ako oslavovať Pána. Nemusíme objaviť nič nové - môžeme sa vracať ku koreňom, k minulým rokom, môžeme vymýšľať niečo nové. Pestrosť je fajn.

A existuje snáď niečo lepšie, ako uctievať Otca a byť v jeho prítomnosti?