Začína ROK MILOSRDENSTVA - tak som chcel aj ja aspoň malou čiastkou prispieť k oslave Božieho Milosrdenstva.
Týchto pár myšlienok je uvažovaním nad obrazom p. Ladislava Záborského.
Autor dal názov tomuto obrazu: Boh a človek v nebeskej bráne.
Čo môžeme vidieť na tomto obraze? Čo sa z neho môžeme naučiť?
Prvú skutočnosť, ktorú si môžeme všimnúť je, že Boh sa skláňa. Nie je vystretý ako niekto, kto v spriamenej pozícii čaká na niekoho, kto k nemu prichádza. To je prejav obrovskej pokory Boha, ktorý nemá problém kedykoľvek sa skloniť k človekovi. Veď sa uponížil až tak, že sa stal jedným z nás a prijal našu ľudskú prirodzenosť a zomrel na kríži za hriechy celého ľudstva. Ako čítame vo Sv. písme: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. (Porov. Flp 2, 5n) Autor teda spomenuté Božie vlastnosti pokory, milosrdenstva na svojom obraze znázornil prostredníctvom toho, že Boha znázornil ako skloneného.
Farbu, ktorou je znázornený Boh na rozdiel od človeka je farba biela a žltá – resp. farby sú svetlé – sú to symboly čistoty a svetla. Boh je teda vykreslený ako dokonalosť sama, čistota a svetlo. Na rozdiel od človeka, ktorý je znázornený vždy tmavšou farbou, čo symbolizuje našu biedu a hriešnosť. Iste nájdeme množstvo miest vo Svätom písme, kde sa hovorí o ľudskej hriešnosti (napr. 1 Jn 1, 8 - Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nie je v nás pravda.) a o dôležitosti kajúceho postoja pred Bohom. (Porov. Lk 15, 11-32 - Podobenstvo o márnotratnom synovi.) Preto je človek na obraze znázornený ako kľačiaci, čo je jasný znak pokory a ľútosti. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným vždy dáva svoju milosť.“ (Jak 4,6) Teda človek, ktorý sa k Bohu chce priblížiť má byť plný ľútosti nad svojimi hriechmi a Boh nebude pre neho niekto, kto z výšky na neho a jeho biedu bude hľadieť – či dokonca by ho ponížil za jeho biedu, ale naopak – to on je ten, ktorý sa k človeku s takýmto postojom srdca vždy skláňa. A v konečnom dôsledku treba podotknúť, že aj tak je to vždy len ON – BOH, ktorý sa k nám skláňa ako prvý. „On prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19) Aj naša možnosť vôbec ľutovať svoje hriechy a mať dôveru, že mi budú odpustené - je už len a len dôsledkom tejto jeho lásky.
Všimnime si, že u obidvoch postáv – Boh a aj človek – nie je jasne vidieť črty tváre – čo môže byť symbolom toho, že v prípade Boha – napriek všetkej našej snahe o jeho pochopenie a o jeho poznanie – predsa Boha nikdy dokonale nespoznáme – až vo večnosti ho uvidíme z tváre do tváre. (Porov. 1 Kor 13, 12) A u človeka to môže symbolizovať vlastne každého jedného z nás – každý z nás by mal mať tvár tohto kajúcnika pred Bohom a zaujať takýto kajúci postoj.
Na dverách chýba kľučka – čo môže symbolizovať, že do neba sa dá dostať z našej strany – Boh nás pozýva všetkých – z jeho strany dvere zamknuté nie sú, ak máme spomínaný postoj kajúcnosti a ľútosti – tak nebeské brány sa nám otvoria dokorán.
Vidíme tiež, že za dverami je tma a človeku Boh ponúka vstúpiť do svetla – neba – vyjsť z temnoty svojej biedy. Iste nie sme hodní vojsť – no znova je to prejav Božej lásky, ktorá nás pozýva a po očistení nás chce prijať k sebe.
Kiežby sme si pri pohľade na tento obraz čo najviac uvedomovali predovšetkým veľkosť Božej lásky, milosrdenstva a pokory – ako veľmi Bohu záleží na každom človekovi a zároveň si uvedomili tú nevyhnutnosť nášho postoja, ktorý musí byť vždy postojom kľačiacim – poníženým – prosiacim o zmilovanie.
