Krátka katechéza o 7 hlavných hriechoch

 Sedem hlavných hriechov – nazývajú sa aj koreňmi všetkých ostatných hriechov. A naozaj sú hrobármi charakteru – ničia človeka. Ich podstatou je sebectvo, nezriadená láska k sebe – nesprávna láska k sebe.

Pýcha: - je nadmerný obdiv seba samého. Nezriadená túžba po chvále a sláve, obdive. Pohŕdanie druhými.

Pýcha uvažuje asi takto: – Vo vzťahu k sebe - JA som niekto. Vo vzťahu k druhým - Ty si nikto. A vo vzťahu k Bohu – teba nepotrebujem. // Opakom pýchy je pokora – ktorú môžeme charakterizovať ako pravdu o sebe. Pokorný uvažuje asi takto: Ja – som nikto resp. som slabý a hriešny – ale v Božích očiach som jeho milované dieťa, Ty – si niekto – tiež milované Božie dieťa a vo vzťahu k Bohu – Ty si všetko – potrebujem ťa.//

 V určitom pokročilom štádiu pýchy si človek začína myslieť, že je sám sebe Bohom - tvorí pravidlá a zákon sám pre seba, sám sebe je mierou dobra a zla a ostatní sú pre neho ničím. Preto je Bohu pýcha taká odporná a pokora taká sympatická. Samozrejme, že v dnešnej dobe máme pre pýchu krycie názvy – voláme ju úspechom a obľúbenosťou, alebo sebadôverou – hanbíme sa ju nazvať pravým menom. Ako by som už len o sebe povedal – som totálne pyšný sebec. Ale pozrite, ako sa môžeme v pýche odhaliť, spoznať: Pyšný sebec – egoista – kritizuje, klebetí, ohovára, používa ostré slová a kazí dobrú povesť blížneho. Ide mu o to, aby seba vyzdvihol tým, že kazí dobré meno druhých. Ponižovaním iných chce vyvýšiť seba. Čím si egoista pripadá dôležitejší, tým väčšmi sa hnevá, keď ho iní nevynášajú do neba – nechvália. Pyšný si veľmi zakladá na tom, čo iní hovoria o ňom. Pyšný často predstiera, že je iný, ako v skutočnosti je. Ťažko pripúšťa, že aj iný názor môže byť lepší, ako jeho. Namýšľa si, že je najlepší a ostatní sú nič a nezasluhujú si ani len jeho pozdrav na ulici. V duchovnom živote môžeme byť pyšný i na našu zbožnosť, keď sa porovnávame s inými – ktorých považujeme za menej zbožných. A niekedy môžeme byť dokonca pyšní na to, že sme si uvedomili, že my sme pyšní  a tamtí úbožiaci si to ešte nevšimli.

Paradoxom pýchy je, že takýto človek v konečnom dôsledku začne nenávidieť seba samého. Napriek tomu, že sa snaží maskovať svoju úbohosť a hriešnosť pred sebou i pred inými - zisťuje, že sa mu nedarí dosahovať ten ideál, ktorý si v hlave o sebe vysníval. Zisťuje, že tú pyšnú túžbu v sebe – byť ako Boh, sám pre seba – nevie naplniť – a ak sa ani vtedy neobráti k Bohu – upadne do depresie a zúfalstva.

Lakomstvo:

Je nezriadená túžba po majetku. Bohatstvo a luxus je pre lakomca najdôležitejším a to za každú cenu – aj za cenu klamstva, podvodu, krádeže, aj za cenu pošliapania dobrého mena druhých... Je mu všetko jedno, len aby on mal a mal veeeeľa. To svedčí o duchovnom a charakterovom prázdne takéhoto človeka. Možno si myslí, že čím viac majetku má – tým ma vo svojich očiach i v očiach druhých väčšiu hodnotu.

/Viete ako sa hovorí – komplex menejcennosti si kompenzuje cenou auta.../

Lakomstvo si tiež nerado dáva pravé meno – zahaľuje sa slovami ako – sporivosť, šetrnosť, istota, podnikavosť, priebojnosť... //Ako liečiť – štedrosťou, skromnosťou, pomocou chudobným...

Smilstvo:

Je to nezriadená túžba po uspokojení tela v sexuálnej oblasti. Liečiť sa dá – cvičením sa v čistote a zdržanlivosti. Znova si tu môže človek nahovárať, že to nie je hriech a ani nič zlé, ale úplne normálne – ale už tá snaha tak silou mocou presvedčiť seba a druhých, že je to OK – svedčí o tom, že to celkom OK nie je.

Závisť:

Závistlivý človek nerád vidí, že sa inému darí, že sú iní šťastní, akoby ho tí iní okrádali svojím šťastím a úspechom - o to, čo chcel dosiahnuť on. Nemôže zniesť, že tá chvála a všetko okolo toho nepatrí jemu, ale iným.../Niekto vyhrá v hokeji – závidíme im, že to nie sme my:/

Keďže si závistlivý človek nevie uznať – a súvisí to aj s pýchou, že nie je taký šikovný, či múdry ako iný – tak sa snaží zmenšiť úspech druhého aspoň tým, že ho zosmiešni alebo poníži. /Poznáte – niekedy stačí jedno slovo - Bifľoš... Kocka...   

Závisť začína tým, že sa snažíme zničiť dobrú povesť iného tajným donášaním /počul som o ňom, že.../ klebetami, ba priam osočovaním.

Obžerstvo, opilstvo:

Nemiernosť v jedení a pití. Človek nedokáže ovládať v sebe chuť na jedlo a pitie. /Pozor nie všetci, ktorí sú plnoštíhly – páchajú hriech obžerstva – môže to byť aj dôsledok liekov a pod. /

Hnev:

Je prudká túžba potrestať iných. Tu nejde samozrejme o spravodlivý hnev, ako bol hnev Pána Ježiša, keď vyháňal kupcov z chrámu, alebo hnev oca a matky, ktorý pre lásku k svojmu dieťaťu sú na neho prísny a tvrdší – ale o neoprávnený hnev – priam nenávisť, ktorá druhého nenávidí a chce mu ublížiť – prejavuje sa výbuchmi hnevu, zúrivosti, krv sa nám ženie do hlavy, prudko gestikulujeme, rozbíjame veci okolo seba, túžime po pomste, dokonca po fyzickom ublížení, a niekedy až zabití.

Dôvodom môže byť, že naše sebecké JA nestrpí, aby sa odporovalo splneniu jeho sebeckých požiadaviek. Mnohí z nás ani netušia koľko je v nás zlosti a hnevu, kým nás niekto nevyprovokuje.

Lenivosť:

Je chorobou vôle človeka: Jej následkom je zanedbávanie svojich povinností. Prejavuje sa aj ako: záhaľčivosť, nečinnosť, odkladanie naliehavých povinností na potom, ľahostajnosť, odpor k akejkoľvek námahe /škola, domáce povinnosti.../ pohŕdanie sebadisciplínou, poriadkom, nechuť aj v duchovnej oblasti napr. k modlitbe i všetkému duchovnému, kde to ešte sa napr. vzdelávať v duchovných veciach... /Lenivý si radšej prečíta obrázkový časopis, ako by si prečítal literatúru, ktorá formuje charakter a postoje (a ani ho to veľmi nezaujíma). Lenivosť si na zamaskovanie volí pekné slová, pojmy – napr. bude hovoriť, že je plná znášanlivosti, tolerancie, veľkorysosti, a to len preto lebo nemá dostatok duchovnej sily a odvahy objavovať a hľadať pravdu napr. serióznym štúdiom. Preto radšej lenivosť povie, že je tolerantnáJ

Skúmanie seba samého pod zorným uhlom týchto hriechov nám odhaľuje našu hriešnosť: isteže veľmi neradi sa takto skúmame a dokonca o to viac neradi bývame usvedčení, že sú to aj naše slabosti. Ale čím väčšmi človek takto odhaľuje a spoznáva seba samého, tým viac cíti, že potrebuje Boha a tým väčšmi sa takejto duši Boh ukazuje a dáva sa jej pochopiť. /Nemá to viesť k beznádeji a depresii – ale k dôveru v Boha./

Spracované podľa: Fulton Sheen – Hore srdcia