Myšlienky o pekle, ktoré nás nabádajú na vykonanie si pôstu. Myslím si, že pre dušu by bolo osožné, kebyže každý deň prečíta kúsok - teda nie všetko naraz. Ale ak má niekto vytrvalosť, nech sa do toho pustí jednou ranou. Nech padne na úžitok duši a na oslavu Boha a presvätej Panny Márie.

Svätá Cirkev nás uží a "...potvrdzuje, že jestvuje peklo a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži." (KKC 1035)

Peklo je to miesto, kde už odpykávajú tresty padlí anjeli, ako je to napísané vo Svätom písme: "A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov." (Zjv 20, 10) Z Diablovej reči (celá je tu) vieme: "My [diabli] sme spáchali len jeden hriech a boli sme zavrhnutí. Vieš, prečo našli milosť prví ľudia? Keby boli vedeli, ako je tam hore, neboli by ani oni našli milosť." Takže padlí anjeli, nech sa chcú akokoľvek obrátiť, nie je to možné, pretože ich pád je večný, ich rozhodnutie neslúžiť Bohu má trvalú platnosť. Trvalú platnosť má teda aj rozsudok, do ktorého sa slobodne vrhli. Takýto rozsudok sa netýka len padlých anjelov. Vieme, že aj človek môže takýto rozsudok na seba uvaliť. To, čo rozsudok dáva do platnosti, je pekelný oheň. Nie je to taký oheň, aký poznáme tu na zemi. Pekelný oheň je niečo také, že bytosť je pri Bohu, no nedokáže sa z neho radovať, ba skôr ho preveľmi bolí to, že je pri Bohu.

Prečo to tak je?

Po smrti premietne Boh človeku jeho život. Človek má dve možnosti:
1. Bude sa radovať z toho, že ho Boh stvoril a dal mu možnosť žiť s ním. Bude mať však preveľkú radosť a šťastie, ktoré označujeme ako BLAŽENOSŤ, pretože sa môže dívať na svojho tvorcu. Už je zbavený následku dedičného hriechu a na Boha sa díva "z tváre do tváre" (1Kor 13,12)

2. Po "premietnutí" života si uvedomí, akým bol neposlušným, nvďačným, a hlavne pyšným tvorom, a preto sa neodváži na Boha pozrieť. KeĎže si uvedomí svoju hroznú pýchu s akou sa staval k Bohu, bude veľmi zarmútený a nedokáže sa radovať z toho, že ho Boh stvoril, práve naopak - bude preklínať tento deň: "Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil, aj noc, keď povedali: "Chlapca počala!" Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil a Pán naň z nebies nepohliadol viac a svetlo slnca mu už nesvitlo! Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty a čierny oblak (bár) by ho prikvačil i schvátili ho hrôzy zatmenia!" (Jób 3, 3 - 5) Sv. Faustína opisuje muky vo svojom denníčku:

Čo robiť?

Prečítajme si životy dvoch rozličných ľudí.
„Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: "Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!" No Abrahám povedal: "Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám." Tu povedal: "Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk." Abrahám mu odpovedal: "Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú." Ale on vravel: "Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie." Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal."“ (Lk 16,19-31)

Jeden človek sa počas života zabával a radoval a druhý sa trápil. Po smrti sa to však otočilo! To je to, čo píše Tomáš Kempenský: „Nemôžeš mať, veru, dvojaké radosti: veseliť sa na tomto svete a potom kraľovať s Kristom. Keby si podnes bol žil v sláve a rozkošiach, čo by ti to osožilo, keby ti prišlo hneď teraz umrieť? A tak všetko je márnosť, okrem milovať Boha a jemu slúžiť.“ (Nasledovanie Krista, I. kniha, 24. kapitola, 41 - 43) A ešte skôr nám radí: „Uč sa teraz znášať menšie útrapy, aby si sa potom mohol oslobodiť od väčších. Najprv tu skús, čo zvládzeš potom. Keď teraz nemôžeš zniesť tak máličko, akože zdoláš večné muky? Keď ti je teraz i maličké utrpenie priťažké, ako potom znesieš večné muky? (NK, I. kniha, 24. kapitola, 37 - 40)

Cestou k životu je teda pôst.

Čo hovorí o pôste Sv. Písmo? Vybral som tieto úryvky na povzbudenie:
 

„Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha. Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: "Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva"? Dáva však väčšiu milosť; preto hovorí: "Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť." Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte. Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ. Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši.“ (Jak 4, 3 – 10)

Prvý úryvok nám hovorí, že ak sme stále v hriechu, je to preto, že neprosíme, alebo preto, že prosíme zle. Ako by sme teda mali prosiť? V prvom rade Jakub píše, že iba pokorných ľudí Boh vedie po svojich cestách. Najskôr treba byť presvedčený, že ak chcem aby ma Boh zmenil, musím všemožne zabrániť Diablovi, aby mi nahováral také hlúposti, že nepotrebujeme Boha na pokrok, že to musíme najskôr my zvládnuť a až potom sa postaviť pred Boha. Aká to hlúposť v týchto slovách! Vari človek dokáže zničiť Diablove úklady? Pekne bež pod kríž za Pannou Máriou a zadívaj sa s ňou na Krista – tam je tvoje víťazstvo, tak ho nehľadaj v sebe. Keď sa podriadime Bohu, tak diabol od nás utečie, pretože už s nami nedokončí, čo plánoval. Nedokáže to, pretože my sme sa rozhodli, že budeme podriadení Bohu, a keď sa takto rozhodneš, Diabol s tým už nič nenarobí. (Tu by si mohol povedať, že svojím rozhodnutím som sa zachránil, teda nepotreboval som na to Ukrižovaného. Ale nie je to tak. Ty si sa rozhodol, že využiješ to, čo Ti ponúka Ukrižovaný. Takže si sa rozhodol využiť jeho dar – milosť. Veď už Prorok to tak predpovedal, že hriech zničí jediný Služobník Pána: „Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Preto mu dám ako podiel zástupy a s mocnými sa bude deliť o korisť, pretože vydal na smrť svoj život a započítali ho medzi zločincov; a on niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov.“ (Iz 53,11b–12)) Dôležité je však toto rozhodnutie. Aby bolo toto rozhodnutie pevné, Jakub nám radí, aby sme pred Pánom zaujali pravdivý postoj – pokorný postoj. Máme precítiť svoju úbohosť, smiech obrátiť na nárek. Keď sa niekto s hriechmi postaví pred Boha, iný postoj ani nemôže zaujať. Iba žiaľ nad svojou pýchou a nevďačnosťou – to sú korene hriechu.

Na iných miestach Sv. Písmo o pôste hovorí:
„Obráťte sa, odvráťte sa od všetkých svojich neprávostí, aby vás nepriviedli k pádu. Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy a obnovte si srdce i ducha. Veď prečo by ste mali zomrieť, dom Izraela? Ja nemám záľubu v smrti človeka, hovorí Pán, Boh. Obráťte sa a žite.“ (Ez 18,30b–32)

„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči. Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany.“ (Flp 2,12b–15a)

Na záver si povieme, že pôst môže byť trojaký:
1. Bezvýznamný pôst. Je to úkon, kedy „škodu na tele“ robíme pre samotný vonkajší úkon. Nezaujíma nás naša hriešnosť a ani nás k tomu nepobáda Duch Svätý ani láska k Bohu.

2. Pravý pôst. Pravý pôst konal aj  Pán Ježiš. Evanjelista o tom hovorí: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť“ (Mt 4, 1a) Teda pravý pôst nekonáme z vlastnej vôle, ale je to dielo, ktoré započasl Duch Svätý a je na nás, aby sme na tomto diele začali spolupracovať. Prorok Joel nás takto povzbudzuje: „Teraz však - hovorí Pán - obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ (Joel 2, 12 - 13) Teda nie je dôležitý samotný úkon sám o sebe, ale prvoradé je „roztrhnúť si srdcia“ a až pre tento pravý žiaľ z našich hriechov robiť „škodu na tele“.

3. Pravý pôst pomáhajúci biednemu. Veľký Prorok nám hovorí: „...odčiň svoje hriechy spravodlivosťou a svoje viny milosrdenstvom k bedárom; azda sa predĺži tvoja bezpečnosť.“ (Dan 4, 24b). Takýto pôst je veľmi osožný pre človeka, ktorý almužnu dáva, a navyše tiež pomôže človeku, ktorý pomoc potrebuje.

Prvému pôstu sa vyhýbaj, nech Ti ani na um nezíde. Druhý pôst pestuj v duši ustavične pokiaľ putuješ po tomto svete. A tretí pôst vykonaj zakaždým, ako sa ti naskytne rozumná príležitosť. Diabol nemá možnosť oľutovať svoje hriechy, pretože žije vo večnosti. Človeče, využi čas, využi ho! Máš možnosť oľutovať hriechy, tak nečakaj a horlivo splň na čo nalieha aj sv. Ján Krstiteľ: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 2) Každý človek bude raz činiť pokánie za svoje hriechy. Niektorí ich oľutujú už tu a zemi a po smrti budú žiť. No niektorí zanedbajú pokánie, sústredia sa na „užívanie si života“ a neostane im čas na skrúšené srdce, tak títo sa dopracujú k ľútosti až po smrti a tam im nezostane čas na PRAVÉ užívanie si PRAVÉHO života.

Presvätá a najmúdrejšia Panna nech zveľaďuje pôsobenie Ducha Svätého pri spáse duší.

Ad majorem Dei gloriam Virginisque Deiparae, Matris nostrae!

Upozornite ma, prosím, ak by niečo nebolo v súlade s učením Magistéria.