Dlho som nečítala (knihy) ani nepísala (denníky), lebo som spracovávala a vylaďovala a hľadala cesty von z bubliny, či ulity, do ktorej som priebežne zaliezala v nečasoch.  No odkedy mám deti a rodinu vliezla som tam nastálo. Tesnosť, nie tá fyzická, no duchovná, ma ako kraba pustovníka  čo mu je už tento malý požičaný domov tesný a vydá sa na cestu skúša iné domovy, priviedla späť.  Späť k  modlitbe a do Božej náruče, ktorá je natoľko otvorená, aby sa tam nikto necítil stiesnene a dosť voľná, aby mohol dýchať slobodu.  Tu cítim, ako ten krab, istotu a atmosféru domova.

A keď už pekne "ulita" sedí, objavuje sa potreba podeliť sa o radosti a smútky.  (Toľko na úvod môjho prvého blogu tu v Mojej komunite.) :D

 Pred pár dňami mi volala sestra.  Nevoláme si často (skoro vôbec), a tak ma to veľmi prekvapilo.  Cítila potrebu zdôveriť sa mi a povedať o svojom trápení a obavách.  Podeliť si ťarchu smútku, ktorý ju ovládol.  

(Často niet práve toho správneho poslucháča, alebo len neochotne počúva, pretože sa nedokáže naladiť, alebo nemá náladu či nechce byť vyrušovaný vo svojej ulite.  A v tej ulite si hovie v samote a "kľude" a od všetkých má svätý pokoj.)

Išlo o neveselú udalosť, spojenú s tragédiou a smrťou mladého človeka.  Poznali sme jeho otca, a sestra hľadala ako preklenúť  svoju ulitu a ozvať sa, že vie... cíti s ním... nevedela (lebo sa až príliš uzavrela) na koho sa obrátiť.  

I u mňa sa takéto chvíle objavujú, niekedy častejšie ako inokedy.  Odkedy však cítim, že mám oporu v Ježišovi, je to ľahšie zvládnuteľné. Je to ešte iba krátke, ale veľmi intenzívne obdobie posledných mesiacov, no kráčam s čoraz väčšou istotou.  

Mám dve deti a neviem si predstaviť, že niektoré by si Boh povolal skôr než mňa.  Bola by to obrovská skúška!  Boh nám všk kladie bremená a prináša skúšky, ale zároveň ponúka riešenia a nenaloží nám na chrbát viac, než by sme boli schopní zvládnuť.  

Viem, že smrť je vykúpením, no predsa,  bolesť v srdciach blízkych a rodičov musí byť nesmierna, že si iste kladú otázky a premáha ich žiaľ.  Sme len ľudia.   Zmietame sa v smútkoch i radostiach tohto sveta, aj keď by sme si radšej priali vnímať všetko s Božským kľudom.

Bolo naozaj fajn,  že si sestra našla cestu ku mne (ja som ju ponúkala už dlhší čas, bez úspechu) a začala komunikova,ť a dúfam a modlím sa za ňu i do smútku ponorenú rodinu jej kamaráta z mladosti.