Čo si zobrala moja mama na cestu Domov.
Odchádza. Pomaly, ale isto. V ringu s chorobou rozhodca Život dvíha ruku raz jednej, raz druhej. Blíži sa posledné kolo. Nie je pripravená, nechce sa jej, dúfa, že ešte nie...
Nerozumiem celkom tej nádeji bez Boha, ale tolerujem. Obavy mi však nedajú občas spať, vracajú sa i cez deň. Potrebujem to povedať. Už iba toto jej môžem dať.
„Mami, nechceli by ste s ocinom pred Vianocami návštevu kňaza? Kľudne, keď nevládzete, nie ste schopní do kostola ísť, on príde. Aj spoveď, aj sviatosť pomazania chorých, aj Sv. prijímanie, všetko by vám...“
Ticho.
Mamina - „A veď otec keď bol v nemocnici, tak mal. Netreba. Veď ak by, tak poviem...“
Nemocnica. Transfúzia. A znovu... „Maji, maminu sme museli znovu odviezť, už je oveľa horšie.“ - volala mi sestra. „Bože, čo mám robiť? Pomôž nájsť slová, prosím. Nemám jej čo dať, buď pri nej, Ty máš všetko.“ Strach by ma pohltil, ak to neurobím. Musím. Volám Gerhardovi do nemocnice – „Prosím ťa, s maminou je to horšie zo dňa na deň...“ „Idem.“
Neverím sama sebe, že mám obavy, čo mi povie, keď ju navštívim... Ja nemám čo stratiť. Nie som však schopná dovoliť jej odísť bez Pána a zmierenia s Otcom.
Ticho.
Priame slová, priama odpoveď. „Áno, sme dohodnutí, o dva dni príde a vyspovedám sa.“ Plačem v srdci radosťou - „Bože, si taký láskavý!“
Deň nato telefonát. Znovu zhoršenie stavu, obavy z najhoršieho... „Gerhard, prosím, asi sa už nedá čakať, treba skôr.“ Nedeľa, deň Pánov. Zmierenie. Pán prichádza. Neviem inšie, chválim Ho celý deň.
Pondelok, návšteva. Pokoj, aký už dávno nevládol. „Bol tu farár v nedeľu keď ste odišli. Vyspovedal ma, aj prijímanie som dostala. Aj dnes prišiel, aj s prijímaním. Chcem ísť domov, vraj len jednu transfúziu a môžem ísť.“
Utorok. Sedím v nemocničnej izbe a od deviatej ráno čakáme na sanitku. Mamina mi pred očami slabne, neje, nevládze piť, infúzia už netečie.
Ticho.
„Už chcem byť doma, hrozne im to dlho trvá.“ – slabo, ale s hnevom mamina hovorí. Ani sa jej nečudujem. Tri hodiny sedím a čakáme spolu. Mamina už nesedí, už sa ani neposadí... „Na čo toľko čakáme?“- frflem v duchu.
Ticho.
Ďalšia hodina. Na chvíľku zaspala, občas zastonala a čakáme ďalej. Ticho prerušili slová dp. Gerharda: „Kde ste sa mi schovali? Skoro som vás nenašiel, preložili vás.“ Mamina sa usmiala slabo a s veľkou námahou hovorí – „Ani som tu už nemala byť, ale doma.“
„To je dobre, že ste tu, minuli by sme sa. Priniesol som Eucharistiu.“
„Už neprehltnem, vyvrátim.“
„Nebojte sa, nevyvrátite. Pekne zapijete. Modlime sa...“
Netuším, nepamätám si ani slovo modlitby, iba mi mysľou letia slová – „Pane, tak na teba sme čakali? Chvála ti, Bože, že sa takto staráš, že dávaš pokrm večného života, že si mi dovolil zažiť túto chvíľu...“
Ticho. Ostali sme samé. Pokoj.
O malú chvíľu prichádza sanitár, balíme a ideme domov. Ten deň sme všetci pri mamine - deti, prišli aj jej súrodenci. Neje, nepije, iba ovlažené pery zvládne už. Všetci pomáhame, len každý prežíva v sebe stres a strach, niekto boje a žiaľ. Spím u našich, striedame sa s ocinom v noci, počúvame, či niečo netreba...
Ticho.
Vyskočila som z postele na to ticho a mamina už iba hľadí, nerozpráva, slabo reaguje. V ocinových očiach sa mieša strach, žiaľ, zmierenie...
„To je koniec?“
„Áno, ocino, už odchádza, už jej bude lepšie až potom...“
Všetci znovu prichádzajú. Každému je ťažko. Pri mamine však treba pokoj. Zbadala najmladšieho syna, dvíha ruky, objíma ho, potom ostatných, ktorí tam sú.
„Bože, môj, láska nekonečná!“ - ďakujem Bohu. Utieram jej slzy a šepkám jej – „Neboj sa.“
Už nič neje, nepije, iba tie zvlažené pery. Delíme si službu pri mamine. Poobede odchádzame všetci oddychovať, pripraviť sa na ťažkú noc. Zaspávam doma na chvíľku. Telefón. Sestra – „Maji, mamina dodýchala.“
Päť minút s prezlečením a cestou. V hlave doslova vojna výčitiek. Prečo som odišla? Tak som sa chcela pri nej modliť, odprevádzať ju. Ako som mohla zaspať? Asi som to aj nahlas... Sestra - „Maji, nevyčítaj si, bolo to tiché. Sedela som pri nej, nevedela som, čo hovoriť, zobrala som tvoju modliacu knižku a čítala modlitby, čo tam sú. Otče náš je pekný. Nemodlila som sa ho vari 40 rokov... Potom som si k nej ľahla a povedala jej, aby sa nebála ísť za starkou a starkým. Tíško tri krát vydýchla a odišla.“
Odprevadila ju.
„Bože Telo tvojho Syna v Eucharistii bol posledný pokrm v jej živote. Na cestu k Tebe. Z celého srdca Ti ďakujem. Bože, dal si jej všetko. Vezmi si všetko.“
