dva jednoduché, obyčajné a predsa veľavravné životy, hoci tentoraz pôjde o dve starenky.
Neviem, či sa všetkým slovenským turistom pri pojne "Magura" rozžiaria oči. Mnohí tade prechádzajú do známych Pienin, k Dunajcu, Červenému Kláštoru.Miestami ako ieby tam život ostal storočie stáť. Hoci už aj tu existujú lyžiarske vleky. Ale čo je tu ozaj jedinečné, je vzduch a ešte neporušená príroda.
Z takejto dedinky prišli "na staré kolená" bývať do mesta do bytovky dve starenky-sestry. Vtedy mali jedna šesťdesiat a druhá o desať viac, jedna bola vdova, tá druhá slobodná. Ani v meste sa nezačali obliekať "po pansky" a každý obdivoval ich čepce, šatky a vlniaky, i zimné kapce. V skutočnosti sa volali inak, ale toto im "prischlo". Hoci sme si ich vážili, bola s nimi i zábava. Napríklad ukázať im používanie sprchy...alebo najväčšia bola vari naučiť ich používať plynový sporák. Toho sa teda poriadne báli. Vari mesiac tam bolo treba zájsť trikrát denne, aby si mohli dačo navariť a ohriať.
V kostolíku bol nápadný ich pekný spev. Tú mladšiu sme zlákali aj do zboru. Robila upratovačku v liečebnom ústave, druhá doma na dedine celý život na družstve a tu sa očividne nudila, nuž nám aspoň pred bytovkou urobila peknú záhradku- nasadila kvetiniek.. Prišli najmä preto, lebo doma okolo opusteného domčeka to už nezvládli.Na opravu nemali, strecha i múry kričali po rukách šikovných chlapov....mladí sa z dedinky odsťahovali, starí dožívali.
Po čase sa stalo, že jedna z nich vážnejšie ochorela , kňaz mohol prísť iba raz do mesiaca a babka túžila častejšie po svätom prijímaní. Neváhala som- mala som kanonickú misiu nosiť chorým, tak som zašla , v nedeľu a sviatky vždy, dakedy aj cez týždeň. Všimla som si, že babky mali celkom slušne kníh, a nielen nábožných,ale aj iných hodnotných, no a na stolíku v obývačke Sväté Písmo. A celé! Opýtala som sa ich, či čítajú aj Starý zákon a či mu rozumejú. Pritakali. Skúšať mi nepripadalo namieste, ale odkiaľ, na to som sa opýtala. Mali peknú knižklu od Daniela Ropsa: Biblia a jej ľud- a jej pokračovanie Ježiš vo svojej dobe,
Táto teta sa zo svojej choroby dostala, no druhej, a práve tej mladšej, stačila jedna črevná infekcia a pár dní v nemocnici, aby odišla k Pánovi. "Odišla mi Mária"- povedala užialená sestra, hoci sa volala Žofka. Ona sa viac modlievala, zháňala čítanie, chodila viac medzi ľudí a ja sa starám o domácnosť. Pravdaže, ruženec a litánie sa modlievali spolu...Obdivovala som, ba cítila som sa zahanbená, ako sa ešte babka Pavla vedela zvŕtať, čistiť pokrovce, leštiť dlážku, umývať okná, prať a žehliť.
Ja som sa starala potom už o mamku, ale ona, poriadne cez 80, často zazvonila a doniesla mamke buchty, bábovku, a zamagurské špeciality "na koštovku".Ja som jej zase nosievala "panské" jedlá, ktoré nepoznala- špagety, pizzu, tortelini... Ke´d sa jej dakto opýtal, či jej nie je smutno, či nechce ísť do domova- povedala, že jej nie je nikdy smutno, lebo veď sú tu ľudia, hádam toľko čo u nich v celej dedinke- 48 rodín, má čo robiť aby sa za každú rodinu na ôsmich poschodiach pomodlila každý deń, a že ona cíti, že Žofka i Pán Ježiš sú s ňou.
Ke´d rôčkov pribudlo, dala si priniesť nákup, nakrájať mäso, chlebík, z času na čas vyčistiť chladničku. Moju mamičku neprežila....dožila "iba 92", ale iba posledné dva roky pribudol obetavý "Lazar", ešte slobodný prasynovec, ktorý mal v meste garsónku a prisťahoval sa k nej. Rozum slúžil do posledného dňa, iba sluch ubúdal, mládenec sa postaral o potrebné. Jedno ránko ho pohladila po ruke, ukázala na krížik na stene, popýtala si ruženček a po prvom desiatku dodýchala.
Pohreb bol v ďalekej rodnej dedinke, tak ako aj jej Márie.Mladý "Lazarko" sa oženil, majú bábätko, bytík sa poprerábal na dnešné potreby, ale každý ho dodnes volá " U Márie a Marty".
Chcela som týto obyčajným príbehom napísať svedectvo o tom, že naozaj netreba veľkých činov, aby sme boli neustále v Pánovej láske.Stačí mu obyčjný deň prežitý v Jeho prítomnosti.
