Autorka premýšľa, prečo sa aj kresťania delia....
Edith Jesenická: BRAT
Pane, stretla som človeka.
On bol vždy človek,
a bola som ním aj ja.
A potom prišla táto doba,
ktorá nás začala deliť.....
podľa oblečenia,
podľa postavenia,
podľa počtu špinavých papierikov v peňaženke,
podľa účtu v banke,
podľa značky auta
či riflí....
Starli sme obaja rovnako,
ibaže on stúpal
a ja som klesala.
on nadobúdal na vážnosti
úcte, postavení
bolo cťou poznať ho,
mať podpis od neho v knihe,
či darček na pamiatku.
Ja som musela opustiť
prácu, ktorú som milovala,
a s ňou veľa toho,
čo ma zaujímalo,
kvôli službe
niekomu.
Ubudlo peňazí,
známostí
priateľstiev.
Pribúdalo práce
ktorú ľudia nazvali špinavou,
hoci Ty, Pane
si umýval učeníkom nohy...
A ja som cítila,
že sa rozostupuje zem,
a puklina je čoraz širšia
a priehlbeň hlbšia
a odrazu,
že ju už neprekročím, nepreskočím.
Vzdala som to.
Plakala som.
Spomienky na spriaznenú dušu
pálili na hrudi.
Len spomienky,
pretože dialógy
už neboli.
Včera sa tento človek
vrátil
z druhého konca zemegule.
Nie ako márnotratný syn.
Nič z toho, čo dostal
nestratil.
Ani ja som nepodrástla,
ani neopeknela,
aj ruky mám, aké boli.
A predsa padli slová
SESTRA....BRAT.
Sme ľudia.
Až ľudia!
Len ľudia.
A cez jamu už netreba skákať.
Lebo jej niet.
Si len Ty, Pane.
A my
sme v Tebe.
Amen.