takto sa pokúšal prirovnávať život v nebi istý duchovný otec. Ale dnes, dnes som zlyhala....
Keď som dnes po sv.omši vychádzala z chrámu, videla som babičku,v zime už dokostola nechodí a nosievam jej Eucharistiu. Má 88 rokov a býva neďaleko.Vzala som ju pod pazuchu a pomali sme kráčali dole ulicou pomezi konečne rozzelenané stromy, prvé kvietky pred bytovkami a doprevádzaní hudbou štebotajúcich vtáčikov. Tetuška ma každú chvíľočku prosila trochu zastaviť.
-Idem priskoro? - opýtala som sa.
-Nie, nie....
-Alebo sa vám zle dýcha? Či vari srdiečko?
-Nie, vôbec nie...len....viete, mám už toľko rokov a neviem, ako dlho ma tu Pán ešte nechá. A ja som túto krásu od detstva
prežívala naplno každú jar....ten prebúdzajúci sa život, puky lítkov a stromov, štebot, bzučiace včielky....to mi je viac ako keby mi päťkrát zvýšili dôchodok, to sa nedá k ničom prirovnať, viem, že nám to pre radosť stvoril Pán Boh.....ale....a tu sa jej spustili po lícach slzy....to už dlho nebude. Umriem- a či sa dostanem do očistca alebo bár i do neba, tam nám toto všetko bude odňaté a budem si musieť zvykať na iné radosti.....čo poviete?
Nepovedala som nič. Nevedela som jej odpovedať. Pohladila som jej vychudnutú rúčku, vlasy a sľúbila som odprevadenie, ak sa zasa najbližšie uvidíme v kostole.
Veľmi sa hanbím.