Blog

« Назад

Syndróm vyhorenia

Ponúkam skôr otázky ako hotové odpovede na tému syndróm vyhorenia doma. Neide teda o vyhorenie v zamestnaní či vo svojom povolaní.

 

      So syndrómom vyhorenia sa stretávame predovšetkým v súvislosti s povolaním.

 

      Kto však dlhodobo opatroval niekoho zo svojich najbližších, isto nebol ďaleko od vyhorenia.

     

     Ako vtedy nájsť pomoc, keď najťaživejšie prostredie je práve to domáce a keď deň má iba 24hodín? A niet nikoho, koho by vôbec zaujímalo, čím prechádzate, ako sa cítite a či ešte vládzete kráčať, dvihnúť sa a ísť?

 

    Jarmila

 

    

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Odpišem ci, teraz tu mam take chytrochtivé jazykov, čo sa doma figu učia a čakajúzázraky. Z tých som vYhoretá anie zo spôsobilosti robiť. Oni myslia, že mám lievikomašinu, co im naleje do hlavoch....ket še ňeuča.Ale to na taku nabožnu stranku ňepari, šak nas admini zdžubu jak siroty.
Отправлено в 16.10.12 9:51 в ответ на Otília Ferenčíková.
Anna Petrášová
Mária, ty máš pocit že ťa nik nepotrebuje? Si studnica múdrosti, skúseností, máš z čoho rozdávať ako málokto. A navyše si citlivá, normálna ľudská bytosť, nie nejaká suchá učiteľka bez súcitu. Si osobnosť. Takí sú predsa potrební ako soľ.
Отправлено в 16.10.12 9:59 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Ďakujem za tvoju úprimnosť, Jarka. Myslím,že veľkým problémom je to, že nemôžeme o tom s inými veľmi hovoriť, lebo dnešný svet konkurencie a naháňania sa by nás asi vysmial či nahradil. to je práve charakterom vyhorenia, že sa objaví vtedy, keď s prácou prestaneme... vtedy sa nám začnú pred duchovným zrakom objavovať hodnoty toho, čo sme robili. V plnom tempe práce by sme na to nemali voľnú myseľ. Verím tomu, že toto poznanie nemusíš nazvať vyhorenie, skôr ide o fázu poznania pravdy o sebe, o iných o svete, o hodnotách a ak chceš aj o Bohu. My všetci žijeme v svete materializmu, ktorý nás nechal bežať o závod taký život, taký systém, také podmienky. Dnes sa všetko otriasa v základoch. Nevidíme už zmysel v tom, čo a ako sme robili doteraz. Podľa mňa je to nový úsek cesty, dozrievanie, odhalenie skutočných hodnôt a ponechanie si len tých, čo vedú z tejto slepej uličky von... Je to proces. A cenný proces. netreba ho "preletieť" ale prejsť ním, obohatí a ukáže cestu ďalej... sme na ceste... aj ja to mám za sebou. je to súčasť dozrievania myslím v živote každého. naučila som sa odložiť pojmy a slová, ktoré mi vtláčala spoločnosť, dakedy aj Cirkev, Pán mi ukázal nové slová, Pravdu... nie vždy a vo všetkom, ale dosť na to, aby sozasa mohla vstať a ísť...
Отправлено в 16.10.12 10:01 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Nemám slov... to je praktická viera ne na listoch papiera ale na živých stránkach životov spoločenstva!!!! /žasné! Vďaka za tvoj príklad! Musím za seba povedať, že ani ja som nemala možnosť zažiť niečo také, ako píšeš, a že mi to veľmi chýbalo... musela som sa to učiť akoby sama, nie, musela som hľadať to, lebo v mojich kruhoch som to tiež nemala...
Отправлено в 16.10.12 10:10 в ответ на Otília Ferenčíková.
V jednoduchosti je krása.

Áno táto odpoveď sa mi páči. Vďaka.
emoticon
Отправлено в 16.10.12 10:12 в ответ на Anna Petrášová.
Mária, toto úprimné vyznanie a pochopenie výrazu "vyhorenie" so zreteľom na vývoj našich postojov ma uchvátilo. Hlavne v poslednej vete je äplne jasné, že sa nespoliehaš na svoj ľudský rozum (ktorého máš neúrekom), ale na Pána: "Pán mi ukázal nové slová, Pravdu... nie vždy a vo všetkom, ale dosť na to, aby sozasa mohla vstať a ísť..."
Отправлено в 16.10.12 10:14 в ответ на Mária Künzl.
Poopravila by som - ak sa do niečoho veľmi zapájame - môže ísť o nerovnováhu vo vlastých túžbach, ktorú si spôsobujeme vlastým chcením - a od ktorého ťažko upúšťame, kedy ešte nepotrebujeme a neskôr už neprijímame ani radu iných... je to veľmi komplexná záležitosť... mnohokrát nás skutočne naše okolie nechápe a ani nevie a nie je ochotné skutočne nájsť riešenie. Mnohokrát je to však naše vlastné nie k odovzdaniu úloh, ktoré chceme my, vecí, ktoré chceme robiť my... treba tu rozlíšiť... kde som ja s týmto a tamtým. musíme byť sami pred sebou úprimní...
Отправлено в 16.10.12 10:16 в ответ на Anna Petrášová.
Úžasná vec! Myslím, že je mnoho tých, ktorí vďaka takému dielu znovu objavia, že život môže byť vždy naplnený a úžasný!
Отправлено в 16.10.12 10:18 в ответ на Otília Ferenčíková.
Vďaka, Anička! Pán mi mnohé očistil, ukázal mi, že mnohé z toho, čo dnes máme, si človek načítal v nesprávnych knihách, osvojil od nesprávnych učiteľov, a napokon osvojil ako vlastné, hoci to nebola pravda. termín vyhorenia je od psychológov... my kresťania sme nepostrehli, že sa vláčime v problematike sveta... ak by sme - a hovorím predovšetkým za seba! - počúvali a vnímali, čo nám ukazuje Boh cez udalosti v našich životoch... no my sme vďaka spoločenským povinnostiam a sytémoch, v ktorých to ani inak nešlo, úplne stratili pohľad a niektorí z nás aj skutočnú pravdu, o tých veciach, o ktorých si myslíme, že ich musíme mať alebo že ich musíme robiť... no je to vzácna skúsenosť. Boh nás pozná, vedel, že prídeme sem, na bod, kedy uvidíme a zrazu pochopíme, čo a prečo ďalej netreba ani mať ani robiť. je to tajomstvo života. A Otilka napísala tú nádhernú praktickú časť k mojej slovnej - aj to zostúpenie do bodu nula je novou príležitosťou, vstať a ísť, od seba k iným, to je základná vlastnosť človeka. Zasa ísť, utrieť slzy z nesplneného, ktoré práve tratilo aj význam aj hodnotu a ísť za tým jednoduchým, nádherným, čo nám ukazujú iní aj cudzí ľudia svojim životom. Chcela by som povzbudiť každého, kto prežíva tento bolestný čas, aby sa len díval hore, na Krista,aj cezslzy a čas samoty či nepochopenia a aby sa nebál vyjsť von, kde ho čakajú "Otilky" - úžasní a srdeční ľudia,ktorí ešte nestratili zmysel pre skutočný život bez formuliek akejsi nevydarenej kapitalistickej spoločosti!
Отправлено в 16.10.12 10:34 в ответ на Anna Václavová.
Anna Petrášová
Ano Mária je to tak.
Ale život a človek sú zložití, človek nie je dokonale naprogramovaný stroj a tak si často ani nevšimne, neuvedomí, že ide na vec zle. Úprimnosti k sebe sa stále učíme. Problém ktorý sa tu popisuje môže nastať nielen vtedy keď niečo skončí, ale proste vo chvíli, keď už nás to prerastá. Ťažko sa niekedy neangažovať citovo, ak niekomu pomáhate, tým skôr ak ide o rodinného príslušníka. Aj psychológovia často majú problém, pri práci s ľuďmi vznikajú putá, preto striktne dodržujú zásadu odstupu. A to sa týka aj vzťahu k práci, aj tam môže vzniknúť puto a prílišná angažovanosť bez odstupu je nebezpečná.
Ja poznám veľmi veľa ľudí, sklamaných napr. práve z práce. S ideálmi človek ide zo školy do života a myslí si že zmení svet, že jeho práca bude mať zmysel.... a potom napr. firma za 5 rokov skrachuje, jeho práca je hodená do kontajnera..... a je problém. Aj mne sa to stalo, ale brala som to normálne, pretože som to očakávala a nebrala až tak vážne svoju dôležitosť. Pre niekoho je to ale skutočne problém. A pre iného je problém, keď pomáha niekomu druhému s príliš veľkým vypätím a proste sa vyprázdni...... na konci všetkého je otázka zmyslu.........
A ty si to vyjadrila Mária veľmi výstižne - v živote človeka je najdôležitejšie poznanie pravdy o sebe, o hodnotách..... a dospieť k tomu, že sa otvoríme životu taký aký je.
Ale - všetko je jednoduchšie ak máte správne citové zázemie.
Отправлено в 16.10.12 10:37 в ответ на Mária Künzl.
Dobre si to vystihla, Otílka.
"Pri opatrovaní chorého doma je najlepšie prijať chorobu ako dar. Nie ako trest. A s tým darom sa podeliť. Zapojiť do starostlivosti čo najširšiu rodinu,nevzdávať sa návštev, naopak, ke´dže ste vy prpútaný k domácnosti s chorým, tak organizovať podľa miery možností malé priateľské stretnutia doma"

Ľudia malú často pocit, že "sa musia obetovať" a aj za to cítia (spočiatku?) zadosťučinenie. Ale toto človek nevládze dlho sám ťahať. A keď to trvá povedzme aj veľa rokov, potom ostane úplne sám a naozaj vyhoretý. Vždy je potrebné mať niekoho (prípadne aj niečo), s kým sa delím o svoje záujmy.
Отправлено в 16.10.12 11:11 в ответ на Otília Ferenčíková.
Anna Petrášová
Všetko je o prioritách :-)
Ale môžte chcieť aby mal nastavené správne priority niekto, kto vyšiel z neláskavého prostredia, kde sa sám cítil odmietaný, ponižovaný a nemal zážitok lásky?
Отправлено в 16.10.12 11:12 в ответ на Anna Petrášová.
Anna Petrášová
Отправлено в 16.10.12 11:17 в ответ на Eva Baranovičová.
Napadlo mi jedno modré z neba, kedy nejakú dovolenku posunula pani postihnutého dieťatka matke dvoch postihnutých detí. Tá matka tých dvoch má energie na rozdávanie, úsmev na tvári, obklopená ľuďmi, detičky šťastné a ona tiež. Prijala ich chorobu a svoj údel ako dar. nie ako utrpenie. nie ako obetu. ONa žije naplno s takými deťmi aké má, má nafarbené vlasy ostrihané, čo naznačuje že chodí vonku, nie je s deťmi zavretá iba v byte...má okolo seba ľudí ktorí jej pomôžu ke´d potrebuje vypnúť a dobiť batérie...
Отправлено в 16.10.12 11:21 в ответ на Eva Baranovičová.
Veľmi prosím o dopustenie, že som sa vôbec pustila do tejto diskusie.
Keď táto stránka začínala, páčila sa mi preto, že sa tu veľa môže a smie.
Teraz vidím, že nie každý smie.
Tak odpustite, zabudnite.
Отправлено в 16.10.12 12:16.
on ich zasa môže nájsť u iných, ak sa naučí hľadať pravdu... lebo mnohokrát pravdu odmietame- aj ja som ju dmietala. Anka P. moje komentáre sú nezávislými myšlienkami k téme burn out vzťahujúcich sa iba na mňa a vo všeobecnosti. Nekritizujem nikoho - iba ak, tak seba- chcela som sa iba podeliť s tým, na čo som prišla v mojom živote ja. Je to veľká téma. Obrovská, keď pomyslíme, koľko je nás ľudí a každž je iný. No dajú sa vyvodiť zjednodušené východiská. Aj pre ľudí, ktorí to mali ťažké iným spôsobom. Veď spása je pre všetkých:0)
Отправлено в 16.10.12 12:33 в ответ на Anna Petrášová.
A prečo by sa nemalo? Však si dobre písala, kde je chyba?

Možno je trošku problém vyznať sa v tom, kto na koho reaguje. Potom sa tu rozvíja priveľa línií, ktoré sa miešajú a prepletajú a niekedy zaplietajú jedna do druhej... A môže sa stať, že niektoré svoje slová pochopíme inak. (napríklad ich vezmeme osobne?)
Ale určite každý môže povedať, čo má na mysli. Navzájom sa tak obohacujeme.
Отправлено в 16.10.12 12:33 в ответ на Mária-Irma Danieliszová.
Anna Petrášová
JA si tiez myslím, že každý vychádza zo svojich skúseností a tak nejak píše čo prežil sám.
MŃa práve potešila táto diskusia a je to zaujímavé, ako každý píše zo srdca a to sa dá krásne pospájať, lebo je tu jedna jednotiaca línia, aspoň ja to tak vnímam.
Отправлено в 16.10.12 12:38 в ответ на Eva Baranovičová.
Som vďačná za tému, ktorú načrtla Jarka a aj za odpovede - komentáre vás všetkých! je to úžasné bohatstvo skúseností a pohľadov na danú vec. Osobne som moje komentáre písala iba za seba a NIE v súvislosti k niekomu z vás (ani k tebe mária Irmuška:0). Sú vždy myslené iba všeobecne a vo vzťahu ku mne. Nie inak. Chcela som len napísať, kam som došla v mojom živote a s mojimi skúsenosťami s vyhorením. Veď tomu sa asi ani nedá vyhnúť, lebo tých nárokov je tak veľa a ani najskúsenejší "poradcovia" nedokážu poradiť... A učíme sa do konca života. Chvála Bohu, že sme tak rôzni! nechcem si ani predstaviť, keby som mala okolo seba "iba" také osoby ako som ja:0))))
Отправлено в 16.10.12 13:00.
Отправлено в 16.10.12 13:02 в ответ на Otília Ferenčíková.
Показывается результатов: 21 - 40 из 80.
из 4