o deťoch a ich úprimných srdiečkach.
Môj bratranec má dvoch malých vnukov. Bývajú v horárni, lebo horárske remeslo je u nás už vo štvrtej generácii.
Deťútence mali vtedy 3 a 4, chlapci ako buky a živé striebro. Pod horou býva ešte farmár Peter s rodinou. No a o plot boli opreté vracia s vykopanými ranými zemiakmi. Čo iné chýbalo našim malým lapajom , keď išli okolo? Nik ich nevidel, nuž sa opreli o vrecia a ony, ešte nie zviazané, sa rozsypali a zemiakov bol plný dvor. Vystrašené deti pribehli domov a ani necekli o tejto udalosti. Len zďalekapočuli uja Petra hrozne nadávať.
Keď sa ich ocko vracal podvečer z lesa, pochopil situáciu,lebo nik iný na okolí nebýva.....
Pri večeri žmurkol na deti: " Hm, predstavte si, deti, ja som stretol dnes cestou z hory ...trpaslíkov...a tí mi povedali, že nejaké deti urobili škodu ujovi Petrovi, že mu rozsypali.....
Ešte nestihol dopovedať, chlapci sánky dole a skoro zborovo vykríkli: " Ocko, to sme boli my!"
Na druhý deň ocko zobral chlapcov, aby sa išli ujovi Petrovi ospravedlniť.
O tri -šytri rôčky už ocko deťom povedal, že trpaslíci sú v rozprávkach, ale je Niekto, kto skutočne všetko vidí, je to Pán Ježiš a ak urobíme niečo nepekné, aj tomu sa treba ospravedlniť.
Dnes sú z nich puberťáci, ale sviatosť zmierenia pre nich nie je problémom.