Dnes má môj najmladší krstný syn 25 rokov. Spomínam si na veľa milých historiek.Jedna z nich:

Lukáškova mamička- moja kmotra, bola nešťastná, že chlapček už mal dva roky a nerozpráva....márne som ju upokojovala, že mne sa jazýček rozviazal až v troch....

Vari niet dieťatka, ktoré by neľúbilo zvieratká. Hoci ich u starej mamky na dedine bolo dosť, rodinka bývala v činžiaku a jediné známe tvory pre chlapčiatko boli pobehuhjúci psíci a koníky, kam sme chodili denne na prechádzku. Po návšteve u starej mamy som kúpila leporelo z platiku, kde bolo asi 24 zvieratiek, veľmi pekne namaľovaných. Lukáš mal túto knižôčku tak rád, že si ju pritískal k hrudi. Musela som veľmi pekným gestom poprosiť, aby mi ju požičal! No a potom som ju otvorila. Pozri, Lukáško, to je kravička....néééééé,havóoooooo!. M-m , havo je toto- a ukázala som na kohútika. Nééééééééééééé- to je kikikíííííííííííííííííííííííí!

V druhej lekcii sme sa učili hľadať. Popýtala som: Lukáš, ukáž mi kravičku. Bleskový pohľad na mňa, obrátené tri stránky. Toto! povedal víťazoslávne. Robila som sa trošku nechápavá, nuž som sa opýtala: A čo to je? On na to: No klava, a ona dáva mjeko a potom mama lobí kasuuuuuuuuuuuu.

Po krátkych dvoch týždňoch dovolenky som žasla. Priniesla som pekného skladacieho pestrého šarkana. Išli sme ho púšťať. Keď vzlietol- bol trocha studený vetrík a odrazu počujem celé súvetie.

"Ceta, mam sopej, vajkovku mas? "