Stvorili sme výčitky a zlobu,
prázdno, smútok a samotu
a tak veľkú hlbočinu emócií,
ktoré robia z nás otrokov
len tak zo zvyku.

A potom i ten hluchý
priestor na lásku
zapredali sme len tak
za trblietavé pozlátka
našej doby.

Vraj mať je viac ako chcieť
a kradnúť je lepšie
ako byť okradnutý.
Zabúdať len tak na oko
a nie nehou a láskou živý byť,
lež pocitom krivdy
umlčať každý prejav lásky.

Tak, drahý priateľu,
rozhodli tento boj za nás.
Musíme zabudnúť na staré zločiny
a nesmieme hľadieť
a premýšľať viac do diaľav,
lebo vraj naše skutky,
sa stanú horšími,
akých by sa len mohli dopustiť
naše srdcia a naše ruky.

Tak pozri sa drahý priateľu
a veď, že jedného dňa táto zloba,
ktorej sme svedkami,
poníži aj tie skrachované rodiny
a premení ich na trpkú priepasť
ľudskej chudoby.

A keď už sme zrodili
toho zákerného draka,
pahltného požierača
a zlodeja našich sŕdc,
len ťažko by sme mohli nájsť
jediný dôvod ostávať
na tomto mieste zrady.

A stále nám akosi nedochádza,
že dali sme si bozk od Judáša
a zabíjaním každej nehy
zapierame vlastne seba.
A potom to všetko okolo nás
je len logickým dôsledkom
našich previnení.

Tak teda nech znie radostná salva
a mohutné zvolanie z našich úst.
Zavreli sme si srdcia pred boľševikmi,
aby sme ich nechali otvorené
pre (ne)priateľa satana.

Možno sa raz niekto prebudí
a zazrie pravdu tvárou v tvár
a potom nám poľutovaniahodným
ukáže Koho sa naše ruky pustili.